Veda, technika a inovácie sú súčasťou ľudskej civilizácie. Radikálny nárast vedeckých poznatkov a ich praktická aplikácia v čase osvietenstva viedli k vedeckému rezortizmu. Vytvorili sa ostré hranice medzi vedami o neživej a živej prírode. Vedátori sa riadili Archimedovým sloganom „noli tangere circulos meos“ (nedotýkajte sa mojich kruhov). Vrcholilo to v druhej polovici devätnásteho storočia a v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Doznieva to aj dnes. Po druhej svetovej vojne, po zvládnutí termojadrovej reakcie, či po úspechoch astronautiky, genetiky, biochémie, hromadného nástupu elektroniky nastalo obdobie tzv. étosu nekonečných horizontov. Vedecká, technická a inovačná činnosť sa začali vnímať ako niečo samozrejmé. Začalo sa tvrdiť, že je to iba problém množstva peňazí: „… keď ich bezhranične máme, vzniknú nové objavy, riešenia, nové artefakty.“ To sa extrémne prejavuje aj v dnešnej explózii informačných a komunikačných technológií a v predstavách o ich nenahraditeľnosti a nekonečnosti zdroja pokroku. K tomu všetkému sa rodí aj „vedecká skepsa“, ktorá v dôsledku zveličovania týchto javov očakáva kataklizmu vedy a techniky.
Ak chceme, aby boli vedecké a technické poznania úspešne využité v prospech človeka a ľudskej spoločnosti, tak sa musíme zbaviť dvoch bariér. Bariéry rezortizmu a bariéry samozrejmosti nekonečných horizontov.
Platí to aj dnes v slovenskej spoločnosti. Nízka inovačná výkonnosť Slovenska je úzko spojená s rezortizmom, ktorý je semeniskom korupcie, nepotizmu. Významný český vedec, technik, inovátor, vynálezca a akademik František Wichterle sa vyjadril, že nutnosť je matkou inovácií. Ak chce slovenská spoločnosť trvalo vytvárať vysokú kvalitu života svojich ľudí, je nútená inovovať. Inovovať svoju kultúru založenú na „nerušení mojich kruhov“ a na hrabaní peňazí za každú cenu. Len spoločensky prospešná inovácia je pokrokom. Súvisí to aj so slobodou skúmať a objavovať. No aj s nutnosťou spoločensky prospešne inovovať. Lebo múdrosť jedinca neodovzdaná iným zostáva stratou pre ostatných.
