Vzťah oddelení výroby a údržby

Na úvod Ing. Gabriel Dravecký, riaditeľ spoločnosti GD Project a člen Slovenskej spoločnosti údržby, ktorý podujatie moderoval, otvoril už dlhodobo diskutovanú tematickú oblasť – symbióza oddelení výroby a údržby, ktoré majú významný vplyv na celkovú efektivitu priemyselného podniku. Existujú totiž podniky, kde sa vyskytuje niekoľko výrobných oddelení a tímov. „Každé z týchto výrobných oddelení, ktoré máme u nás rozdelené podľa zákazníkov – odberateľov, má nejako nastavené svoje ciele a priority a v závislosti od toho má aj na údržbu svoje špecifické požiadavky," hovorí o svojich skúsenostiach O. Meliš. „Je veľmi náročné nájsť rovnaký prístup k všetkým výrobným oddeleniam, skôr sa nám osvedčil individuálny prístup.“ Všetko závisí od priorít, ktorú jednotlivé výrobné tímy v aktuálnom období majú.

V prípade niektorých spoločností je nákup náhradných dielov v kompetencii oddelení údržby a nakupujú to, čo aktuálne potrebujú. „Ak je táto vec v kompetencii oddelenia nákupu, tak požiadavku z údržby riešia po svojom, t. j. ak je napr. potrebné zabezpečiť ložisko, tak „nejaké“ ložisko možno za najnižšiu cenu oddelenie nákupu objedná, čo však nemusí korešpondovať s potrebami samotnej výroby alebo údržby,“ konštatuje S. Koleničová. Veľmi dôležité z hľadiska údržby je podľa V. Peťkovej širšie zohľadnenie starostlivosti o technické zariadenia a v rámci ich celého životného cyklu. „Už pri projektovaní a uvádzaní do prevádzky treba vedieť nielen to, čo sa má vyrábať a s akou kvalitou, ale aj to, ako udržiavať zariadenia v takom stave, aby sa tieto prioritné ciele dodržali,“ konštatuje V. Peťková. Od toho sa potom odvíja aj voľba typu stratégie údržby. Vzťah medzi oddeleniami výroby a údržby je hlavne o komunikácii a je dôležité, aby boli obidva tieto subjekty v konečnom dôsledku spokojné. „Dôležité je v tomto smere, aby sa oddelenia vzájomne informovali, komunikovali a bavili sa o jedných a tých istých údajoch,“ myslí si J. Hromádka. Medzi problémy, ktoré v súčasnosti naberajú na sile, patrí aj nedostatok kvalitného a odborne kompetentného personálu. „Ten často prichádza do podnikov cez rôzne personálne agentúry a nemá za sebou také znalosti a zručnosti, ktoré si práca údržbára vyžaduje,“ dopĺňa M. Rakyta. Za nemenej dôležité považuje aj dodržiavanie dohodnutých výkonov a termínov, ktoré sa týkajú výroby a údržby. Komunikácia medzi jednotlivými pracovnými pozíciami by mala byť riadená s presne stanovenými pravidlami. „Často nestačí len niekomu povedať, že budeš komunikovať,“ zdôrazňuje M. Rakyta.

Do diskusie k prvej téme okrúhleho stola sa zapojili aj účastníci konferencie. Diskutovalo sa o tom, ako možno ovplyvniť proces tvorby noriem, ktoré definujú meranie výkonnosti údržby. Ing. Anton Štefánek hovoril o skúsenostiach v tejto oblasti z Volkswagen Slovakia, spol. s r. o., kde majú systém merania a hodnotenia výkonnosti údržby nasadený už niekoľko rokov. „S radosťou sme uvítali normu STN EN 15341, naštudovali sme si ju a hneď sme ju aj zavreli, pretože sme zistili, že z definovaných kľúčových ukazovateľov nebol pre naše potreby vhodný ani jeden.“ Podľa H. Pačaiovej dokáže väčšina podnikov túto normy a v nej uvedené ukazovatele využiť alebo prispôsobiť svojim vlastným procesom. V blízkom období sa však bude prehodnocovať aj systém hodnotenia výkonnosti údržby v globálnom meradle, pričom na tomto procese participujú európske aj americké združenia spoločností údržby.

Záujem medzi účastníkmi bol aj o tému akreditácie technických diagnostikov. „Orgán, ktorý vykonáva certifikáciu technických diagnostikov na Slovensku, je akreditovaný SNAS-om, čo je pre každého účastníka kurzu zárukou, že bude certifikovaný v súlade s európskym štandardom,“ uviedla V. Peťková, prezidentka Asociácie technických diagnostikov. Podmienkou prijatia do kurzu je minimálne polročná prax uchádzača v oblasti diagnostiky. Po úspešnom absolvovaní niekoľkodňového školenia v oblasti, ktorú si zvolí, si uchádzač podá prihlášku na certifikáciu a úspešne vykoná skúšku. Tá pozostáva z troch okruhov – odborná skúška v zvolenej oblasti a praktická skúška. „Okrem teoretických znalostí musí uchádzač preukázať aj praktické zručnosti v danej oblasti. Certifikát sa totiž vydáva na meno uchádzača, nie na firmu, čiže je to neprenosné. Ak aj uchádzač zmení zamestnávateľa, certifikát mu stále platí,“ vysvetľuje V. Peťková. Asociácia technických diagnostikov je certifikovaným orgánom na certifikáciu pracovníkov v oblastiach vibrodiagnostika, kategória 1 až 4, infračervená diagnostika, kategória 1 až 3 a tribotechnická diagnostika v kategóriách tribotechnik1, tribotechnik 2 a tribodiagnostik. Platnosť certifikátu je päť rokov, potom ho možno ho predĺžiť doložením hodnoverných dokladov, že jeho držiteľ v uvedenej oblasti nepretržite pracoval a komunikoval počas toho obdobia aj s certifikačným orgánom.

Skúsenosti s prediktívnou údržbou

Cieľom druhého tematického bloku bolo podeliť sa o skúsenosti v oblasti prediktívnej údržby. Aké sú skúsenosti podnikov, či si robia údržbu sami alebo formou outsourcingu, či vôbec o tomto modeli údržby uvažujú alebo ju aj využívajú, to boli otázky moderátora G. Draveckého. Podľa slov O. Meliša v ich prípade sa tejto téme začali výraznejšie venovať práve tento rok. „Je to aj dôsledok tlaku zo strany zákazníkov, ktorí sa takisto zaujímajú, akým spôsobom vykonávame údržbu,“ konštatuje O. Meliš. Slovenská Inalfa využíva aj metódy termodiagnostiky a tribodiagnostiky, pričom na analýzu olejov využíva externé subjekty. „Vnímame trend, že firmy v čoraz väčšej miere prechádzajú zo systému reaktívnej údržby po vzniku poruchy na predpovedanie udalostí, t. j. na systém prediktívnej údržby,“ konštatuje S. Koleničová.

Veľmi praktické sa podľa G. Draveckého javí využiť znalosti aj samotných dodávateľov komponentov, napr. ložísk či mazacích olejov. Tí majú veľakrát dlhoročné a kvalitné know-how, ktoré môže pomôcť pracovníkom údržby či prevádzky zorientovať sa v odbornej problematike často za menšie náklady, ako keby sa mali zúčastniť na drahom špecializovanom školení. „Často možno takéto služby využiť ako súčasť kontraktu na dodávku zariadení či produktov,“ vysvetľuje svoje skúsenosti z praxe G. Dravecký.

Systém prediktívnej údržby by mal byť podľa H. Pačaiovej nasadený všade tam, kde by mohli straty z neočakávaných odstávok technológií spôsobiť vážne ekonomické, bezpečnostné či ekologické dôsledky. „Od človeka, ktorý by mal mať na starosti prediktívnu údržbu, sa vyžadujú dôkladné znalosti technológie, pretože tento typ údržby nie je často ani tak o meraní, ako o znalostiach,“ zdôrazňuje H. Pačaiová. Preto bude podľa prof. H. Pačaiovej dôležité aj kvalitné vzdelávanie budúcich pracovníkov údržby.

„V rámci prediktívnej diagnostiky, ktorú v našej spoločnosti už vykonávame od roku 1994, som zaviedla aj tzv. princíp multiparametrickej diagnostiky. Mnohí údržbári si ešte aj dnes myslia, že keď vykonávajú vibrodiagnostické merania, tak už robia prediktívnu údržbu. To je však omyl,“ vysvetľuje V. Peťková. Podľa nej prediktívna údržba musí byť súčasť nejakého komplexného systému využívajúceho nielen vibrodiagnostiku, ale aj termo- či tribodiagnostiku. Navyše stroje možno osadiť aj ďalšími snímačmi parametrov, ktoré by mohli vplývať na stav strojného zariadenia. Do prediktívnej údržby je vhodné zaradiť kritické strojné zariadenia, pričom zvyšné môžu byť zahrnuté do systému preventívnej údržby, napr. periodickým alebo pochôdzkovým meraním.

Prediktívna údržba je časovo náročná. „Napriek tomu, že sme mali v našej spoločnosti množstvo zozbieraných údajov z rôznych zariadení, tak ich v konečnom dôsledku nemal kto vyhodnotiť alebo dotyčný pracovník nemal odborné vedomosti na to, aby ich dokázal zmysluplne vyhodnotiť,“ hovorí J. Hromádka. Pomocou bolo aspoň zistenie, že z nameraných údajov sa podarilo vytvoriť trendy, ktoré sa na spoločnom stretnutí zástupcov údržby, výroby a technikov analyzujú, vyhodnocujú a následne sa nastavia adekvátne opatrenia.

„Často sa možno stretnúť aj s nesprávnym výkladom totálne produktívnej údržby – TPM, keď sa považuje za autonómnu údržbu,“ pripája svoje dlhoročné skúsenosti M. Rakyta. TPM sa skladá zo siedmich krokov autonómnej údržby, siedmich krokov autonómnych montáží, siedmich krokov preventívnej a siedmich krokov plánovanej údržby na úrovni náhradných dielov a stroja. K tomu ešte treba pridať sedem krokov prediktívnej údržby, sedem krokov bezpečnosti a sedem krokov administratívy. Nie vždy je vhodné nastavovať pomer prediktívnej a korektívnej údržby čo najvyšší. „V jednej firme, kde sme pomáhali nastavovať systém údržby, mali zavedený pomer preventívnej a korektívnej údržby 90 % k 10 %. Následne po prepočítaní nákladov sme zistili, že optimálny pomer pre ich procesy vychádza na 70 % k 30 %,“ konštatuje M. Rakyta. Ďalšou možnosťou, ktorú firmy využívajú, je, že na údržbu po poruche majú vyčlenené jedno percento z fondu pracovného času z celého roka plus jedno percento na plánovanú preventívnu údržbu. „Prediktíva je vo všeobecnosti o predpovedaní budúceho stavu, a preto sa v rámci TPM robí analýza kritickosti príslušných celkov, pričom sa to hodnotí podľa ukazovateľa strednej doby prevádzky medzi poruchami zariadenia z hľadiska nákladov na náhradný diel,“ dopĺňa M. Rakyta. „V niektorých firmách som využil aj ďalší ukazovateľ – pohyblivú zložku mzdy pracovníkov, ktorí vykonávajú preventívnu údržbu. Keď takýto pracovník ide vykonávať preventívnu údržbu, tak sa musí vyjadriť k stavu kontrolovaného objektu. Ak vyhodnotí stav ako vyhovujúci a na zariadení dôjde napr. do desiatich dní k poruche, tak daný pracovník osobne zodpovedá za vzniknutú situáciu.“

Medzi účastníkmi sa diskutovalo aj o tom, či by výrobné podniky mali disponovať svojím vlastným tímom údržby alebo delegovať túto kompetenciu na externý subjekt. „Až donedávna sme niektoré veci dávali robiť aj v oblasti údržby externým firmám, avšak takmer všetko už v súčasnosti vykonávame sami. To sa týka napr. aj starostlivosti o oleje. Dôvody boli také, že externá firma nás nepresvedčila o tom, že to vie vykonávať profesionálne, nedokázala byť prítomná u nás päť dní v týždni, ako to platí o našich interných zamestnancoch, ktorí sa tomu môžu trvale venovať,“ spomína svoje skúsenosti J. Hromádka. Externe riešia ešte stále napr. údržbu robotických systémov. Mierne iná situácia je u výrobcu automobilových strešných systémov Inalfa. „Z mnohými našimi dodávateľmi máme podpísané aj servisné zmluvy, čiže časť preventívnej údržby prenechávame externým firmám. Týka sa to napr. údržby momentových uťahovačiek či robotických systémov. Na druhej strane všetky základné výkony údržby zvládame interne,“ konštatuje O. Meliš. Spoločnosť eustream prešla za posledných desať až pätnásť rokov niekoľkostupňovou optimalizáciou výkonu údržby, pričom v tomto období prebieha v spoločnosti v tejto oblasti veľký audit. „Väčšinu výkonov údržby si vieme zabezpečiť sami, externe spolupracujeme v tejto oblasti len pri veľkých strojných zariadeniach a ich údržbe počas generálnej odstávky,“ konštatuje V. Peťková. Výhodou je, že eustream má svojich vlastných zamestnancov vyškolených na vykonávanie údržby práve dodávateľom strojného zariadenia. „Vždy pri rozhodovaní o údržbe treba zvažovať, aké výsledky očakávame a čo sa nám ešte oplatí vykonávať vlastnými prostriedkami a čo už je efektívnejšie delegovať kompetentnej externej spoločnosti,“ uzatvára V. Peťková.

Podľa skúseností M. Rakytu pracovník údržby strávi na samotnom mieste výkonu údržby približne len 30 – 40 % času, zvyšok tvorí cesta na miesto výkonu, hľadanie dokumentácie a náhradného dielu a pod. „Mal som možnosť zavádzať TPM aj v podniku, ktorý 100 % výkonov údržby objednával u externej firmy. Ja som zásadne proti takémuto modelu a to sa ukázalo aj v tomto prípade. Keďže v podniku nedochádzalo k výpadkom a poruchám, riaditeľ externej firmy presunul svojich pracovníkov do podniku B a práve vtedy došlo k poruche v pôvodnom podniku. Bolo potrebné čakať celý deň, kým sa vráti údržbár.“

Na záver okrúhleho stola zhodnotili účastníci využívanie TPM v slovenských podnikoch z oblasti automobilového priemyslu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v rámci školského známkovania sa výsledok pohybuje v rozpätí 2 – 4. „Sú firmy, ktoré to majú zvládnuté veľmi dobre, majú zabehnutý systém, ale na druhej strane sú firmy, ktoré majú väčšie rezervy,“ konštatovala S. Koleničová.

V nasledujúcom vydaní ATP Journal  prinesieme najdôležitejšie myšlienky z ďalšieho okrúhleho stola tejto konferencie, v rámci ktorého pozvaní odborníci diskutovali o fenoméne Priemysel 4.0.