Súčasný stav podpory vedy a výskumu zo strany štátu je nelichotivý a má asi ďaleko od stavu, ktorý si predstavujú zástupcovia vedeckých a výskumných inštitúcií. Znamená to, že pre štát je to stále „aktivita“, ktorá len pýta peniaze a spoločnosť z toho „nič nemá“?

Myslím, že tento problém je trochu zložitejší. V prvom rade treba hovoriť o efektivite fungovania celého vedecko-výskumného prostredia a systému. To je totiž argument takmer všetkých ministrov financií, s ktorými som mal možnosť spolupracovať a rokovať, že štát je ochotný podporiť také aktivity, ktoré budú mať pre občanov a spoločnosť preukázateľný prínos. Základný kameň úrazu je teda v tom, ako profitovať z tých zvýšených prostriedkov do vedy a výskumu. Opticky tá suma, ktorú súčasná vláda vyhradila na podporu vedy a výskumu, vyzerá nízka, ale len dovtedy, kým si uvedomíme, že to je suma bez investícií privátneho sektora. Čiže ak si zoberieme veľkosť podpory štátu, tak ani v proporčnom porovnaní s okolitými krajinami, ako je Česko či Maďarsko, nie je nízka, ale chýbajú tam práve tie súkromné investície. No na to, aby sme mohli očakávať investície z privátneho sektora, musí byť celý systém vedy a výskumu predikovateľný – vieme, aké sú vstupy, vieme, čo môžeme očakávať na výstupe a aká bude aj návratnosť investície. Práve v oblasti predikovateľnosti sú najväčšie rezervy.

Prepojenie vedy a výskumu s priemyselnými podnikmi stále zaostáva za štandardom vyspelého sveta. Máme vôbec také špičkové technické pracoviská – univerzitné, akademické –, ktoré by boli schopné ponúknuť komerčnému trhu, aj vzhľadom na ich časovú konštantu vývoja, niečo použiteľné?

Špičkových pracovísk máme málo, ale myslím si, že šikovných ľudí máme dosť. Na druhej strane je pravda, že mnohí z nich pracujú v zahraničných firmách na projektoch práve z dôvodu akéhosi sklamania, že nemajú šancu uplatniť svoje znalosti a zručnosti v slovenských vedeckých a výskumných inštitúciách. Problémy sme identifikovali a s pomocou aj nestranných hodnotiacich subjektov, ktoré monitorovali systém v našej vede a výskume, aj pomenovali – treba zlepšiť manažment vedy a výskumu na Slovensku aj kvalitu základných pracovísk, kde sa tieto aktivity realizujú. Na to nadväzuje aj meranie kvality našich univerzít. Ak ich kvalita nie je zameraná na prínosy pre národné hospodárstvo, ale na počet publikácií v karentovaných časopisoch, tak veľká časť času a energie sa sústredí práve na písanie článkov. Ak sa aj nájde dobrý vedec, tak právena základe takéhoto článku ho môže osloviť niektoré z významných zahraničných vedecko-výskumných pracovísk a zapoja ho do svojich projektov. No Slovensko z toho nebude mať žiaden prínos.

Podpora výskumu cez eurofondy je pre slovenské podniky cesta na dlhé trate. Ako teda majú čisto slovenské podniky (nielen tie so zahraničnou účasťou) získať prostriedky na svoj vlastný výskum a vývoj, keď mnohé sú rady, že majú vôbec na štandardné fungovanie?

V inom postavení sú veľké firmy, v inom zase sektor malých a stredných firiem. A v úplne inom sa nachádzajú startupy. Práve pre poslednú spomínanú kategóriu už vláda prijala určitú stratégiu, pre malé a stredné podniky bol prevzatý z úrovne európskej legislatívy nový zákon o malých a stredných podnikoch, ktorý ako systémový prvok doteraz chýbal. Je to síce len jeden z mnohých faktorov, ale verím, že prispeje k naštartovaniu systému lepšej podpory pre výskum a vývoj aj v tejto kategórii. Nedostatočné je napríklad aj riadenie určitých rozpočtových prostriedkov práve pre malé a stredné firmy, aby pokryli potreby výskumu a inovácií vo svojej oblasti pôsobenia. Konkrétnym príkladom je program podpory zo strany Agentúry pre vedu a výskum pre rok 2017. Celkové vyčlenené prostriedky sú skromné, ale sme radi aj za to. Ďalšou cestou zlepšenia podpory vedy a výskumu v privátnom sektore je zvýšenie úrovne daňových odpočítateľných položiek.

V súčasnosti sú tieto položky na úrovni 25 % z daňového základu, čo je len o 5 % viac, ako sú odpočítateľné položky z nákladov. V porovnaní s obdobným systémom krajín OECD je to veľmi málo. Celý systém, ako ho nastavilo Ministerstvo financií SR, sa za posledné obdobie vyhodnocovala kalibroval aj na základe ohlasov a skúseností podnikateľských subjektov. Podľa môjho názoru by sme sa v tejto oblasti mali dostať na úroveň odpočítateľných nákladov okolitých krajín, kde napr.v Čechách sú odpočítateľné položky na úrovni 100 % a podľa posledných dostupných informácií v Maďarsku dokonca 300 %na personálne náklady. Toto všetko sú relatívne jednoduché systémové opatrenia, ktoré by umožnili zmobilizovať úspešné firmy. Na záver však poviem jednu dôležitú vec. Často hovoríme o rôznych podporách a dotáciách – súhlasím, že sú dôležité. No asi dôležitejšie je, aby sme celý systém fungovania vedy a výskumu dokázali nastaviť tak, aby bol motivačný a zásluhový pre tých šikovných, ktorí sa vedia presadiť a realizovať inovácie. Aby sa schopné firmy práve cez daňové odpočítateľné položky tak rozvíjali, aby sa im ich podnikateľské riziko vrátilo týmto daňovým mechanizmom. Takto ušetrené prostriedky následne môžu reinvestovať do ľudía výskumných aktivít.

Ako hodnotíte tému duálneho vzdelávania na Slovensku? Prinesie to očakávaný efekt zvýšenia počtu kvalifikovaných odborníkov schopných nastúpiť do priemyselných podnikov a firiem? Počet študentov sa stále ráta na maximálne jednu-dve tisícky, pričom potreby trhu sú niekoľkonásobne vyššie…

Na základe systému duálneho vzdelávania, ktorý už beží na Slovensku dva roky, sme zatiaľ získané skúsenosti vyhodnotili ako pozitívne. Zo strany študentov, zamestnávateľov aj rodičov. Najaktívnejší je v tomto smere sektor strojárstva, do ktorého patria aj výrobcovia áut a ich dodávatelia. Práve štatistiky, ktoré má k dispozícii Zväz automobilového priemyslu SR, hovoria nielen o tom, že vďaka systému duálneho vzdelávania sa podarilo zvýšiť záujem mladých ľudí o techniku a technické profesie, ale aj o prospech. Často totiž firmy, ktoré sa zapojili do tohto systému, ponúkajú pre študentov motivačné, prospechové štipendiá. Duálne vzdelávanie nie je prioritne zamerané na získanie výučného listu či maturity, ale predovšetkým na získanie pracovných návykov v rámci konkrétneho povolania. V tom je tento systém nezastupiteľný.

Má Asociácia priemyselných zväzov (APZ) pripravenú nejakú koncepciu alebo odporúčania, ako medzi svojimi členmi upriamiť pozornosť na výzvy a prínosy, ktoré prinesie Priemysel 4.0?

Na Slovensku sme v tejto téme vo firmách na rozdielnych štartovacích pozíciách. Máme tu predstaviteľov globálnych firiem, ktoré sa touto témou nielenže zaoberajú, ale ju vo svojich výrobných závodoch aj realizujú, a máme aj veľa našich, slovenských firiem, ktoré sú v danej téme doma a už na ten systém postupne nabiehajú. Na druhej strane máme kvantum malých a stredných firiem, ktoré zatiaľ nemajú na to zdroje, aby sa dokázali do rozbehnutého vlaku štvrtej priemyselnej revolúcie dostať. Tu mám hlavne na mysli súvislosť práve s už spomínanými aktivitami v oblasti vedy, výskumu a inovácií. V rámci krajín OECD neexistuje krajina, v ktorej by sa pravidelne neprehodnocovala otázka zručností detí už od útleho veku, povedzme päť rokov, ako aj starších študentov, aby boli v súlade napr. už s nastupujúcou priemyselnou revolúciou. Je dôležité, čo sa budú učiť, aké bude školstvo, ako vzdelaných budeme mať našich ľudí.

A taký potom bude aj náš priemysel a hospodárstvo. Naopak ak nezvládneme reformu školstva a vzdelávania, tak náš priemysel stratí konkurencieschopnosť a možno sa dostane do existenčných problémov. Aby som v tejto súvislosti neobišiel našu asociáciu, tak gestorom sekcie Vzdelávania je práve Zväz automobilového priemyslu SR a jej predsedom dlhoročný odborník pre problematiku vzdelávania a prepojenia školstva s praxou Ing. Jaroslav Holeček. Členmi sekcie, ktorých je spolu 15, sú zástupcovia všetkých záujmových združení a zväzov, ktoré sú členmi APZ. A téme štvrtej priemyselnej revolúcie sa budeme venovať aj v rámci sekcie Veda, výskum a inovácie, ktorej garantom je Slovenská elektromechanická asociácia a predsedom je jedna z najväčších slovenských autorít v oblasti vedy – profesor Branislav Sitár, zástupca SR v CERN-e.