Obr. Doc. Ing. Viera Peťková, PhD., vedúca diagnostiky strojov v eustream, a. s.

Čo najviac trápi oblasť údržby na Slovensku v súčasnosti?

Z môjho pohľadu je najväčším problémom nedostatok kvalifikovaných odborníkov pre oblasť údržby. Vekovo starší odborníci, ktorí pôsobili v údržbe, mali tú výhodu, že mali veľa skúseností a boli aj manuálne zruční, aby dokázali improvizovať a aj napriek chýbajúcej špeciálnej technike opraviť zariadenia. Je pravdou, že stroje pred 20 – 30 rokmi boli podstatne jednoduchšie ako tie dnešné, ktoré sú už často vybavené rôznou elektronikou a informačnými technológiami. Na ich opravu a údržbu sú potrební kvalifikovaní odborníci z rôznych oblastí. Strojári, elektrikári aj informatici. Dnes je už akútny nedostatok odborníkov zameraných na údržbu. To je výsledok aj toho, s akými vedomosťami a zručnosťami končia absolventi stredných odborných škôl a univerzít svoje štúdium. Výrobné firmy potom majú problém nájsť vhodných kandidátov na voľné pozície, ktoré vznikajú odchodom už spomínaných, vekovo starších pracovníkov údržby. Druhým problémom je motivácia mladých ľudí k tejto profesii a samotné ohodnotenie práce údržbárov. Dôležitou oblasťou je aj celoživotné vzdelávanie.

Majú mladí ľudia vôbec možnosť oboznámiť sa s problematikou údržby už počas svojho stredoškolského či vysokoškolského štúdia?

Podľa mne dostupných informácií na niektorých fakultách existujú študijné programy, v rámci ktorých sa učí o údržbe. Na Strojníckej fakulte STU v Bratislave je tiež predmet s názvom spoľahlivosť a technická diagnostika pre študentov piateho ročníka, ktorý vediem. Výhodou je, že v tomto vyššom ročníku už majú študenti aspoň nejaké základy zo špecifických oblastí, takže je na čom stavať. Rovnako sa tejto problematike venujú aj na Katedre bezpečnosti a kvality produkcie Strojníckej fakulty TU v Košiciach. V spolupráci s Asociáciou technických diagnostikov SR bolo mojou snahou doplniť vzdelávanie týkajúce sa technickej diagnostiky a údržby aj na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, ale zatiaľ nebol zo strany vedenia fakulty o toto záujem. Za zmienku stojí aj projekt realizovaný v roku 2015 s názvom Vysokoškoláci do praxe. V rámci tejto iniciatívy sme mali aj v našej firme troch vysokoškolákov, ktorí sa v praxi podieľali na diagnostických meraniach technologických zariadení. Po skončení štúdia sa všetci traja uplatnili v praxi. Jeden z nich pracuje na našom oddelení diagnostiky a nebudem veľmi preháňať, keď poviem, že sa medzi nás od nástupu zaradil ako rovnoprávny diagnostik.

Akým procesom by mal mladý človek prejsť, aby sa z neho stal perspektívne špičkový pracovník údržby?

Bolo by veľmi užitočné, aby absolvent po nástupe do praxe prešiel vo firme viacerými oddeleniami. Aby sa oboznámil s podmienkami v prevádzke, plánovaním, údržbou a pod. Predpokladá sa samozrejme, aby mal dobré teoretické základy a ako budúci údržbár by si mal odskúšať aj manuálne zručnosti. Mal by hlavne pri zložitejších technológiách poznať vzájomnú interakciu jednotlivých častí. Po skončení školy je teda dôležité prejsť systémom zdola nahor, spoznať technické pozadie výrobnej technológie, aby, keď raz bude potrebovať riešiť otázky údržby, dokázal komunikovať s partnermi z prevádzky a vedel vyhodnotiť ich argumenty a tvrdenia.

Majú výrobné podniky záujem pozývať do svojich prevádzok študentov, aby získali aj praktické zručnosti v oblasti údržby?

Nie každý podnik je v tomto smere ústretový. Otvorene treba poznamenať, že zodpovedného pracovníka výrobného podniku takáto aktivita výrazným spôsobom zaťažuje. Dôvod je jasný – popri svedomitom vykonávaní svojich každodenných pracovných povinností a úloh by sa mal venovať aj takémuto študentovi. Okrem toho, že je zodpovedný za jeho bezpečnosť pri práci, musí mu venovať svoj čas, vysvetľovať priebeh procesov a samozrejme aj dohliadať na výkon jeho práce. Veď aj spomínaný projekt prebiehal prevažne mimo bežného pracovného času.

Mohol by zlepšiť túto situáciu napr. projekt duálneho vzdelávania?

Zo skúseností so spomínaným projektom Vysokoškoláci do praxe sa vyskytli ťažkosti so skĺbením času vyučovania v škole s časom, ktorý by mal študent venovať praxi vo výrobnom podniku. Zvlášť v prípade, keď bola škola viac vzdialená od výrobného podniku. Preto by bolo žiaduce, aby sa podarilo pripraviť harmonogram výučby na škole s prihliadnutím na čas, ktorý má študent stráviť na praxi v podniku. Čiže aby bol napr. tri dni v škole a dva dni v podniku a nevymeškal žiadne prednášky či cvičenia. Tu považujem za výhodnejšie, aby školy komunikovali s podnikmi priamo a nie sprostredkovane cez rôzne agentúry. Všetkým je jasná nadmerná administratívna záťaž takýchto aktivít a určite by bol efektívnejší priamy kontakt medzi školou a podnikom.

S existenciou a výkonom údržby sú spojené rôzne predsudky a fámy, ako napr. netreba do nákupu diagnostických prístrojov a softvéru pre údržbu investovať veľké prostriedky, na výkon údržby nám stačia interní zamestnanci a čo možno v najmenšom počte... Aké je teda postavenie údržby v modernom podniku?
Údržbár bol historicky chápaný ako montér, ktorý niečo pokazené opraví, vymení a pod. S rozvojom informačných a počítačových technológií v 90. rokoch minulého storočia nastal posun aj vo výkone údržby. Do priemyselných podnikov sa začali nakupovať nové diagnostické prístroje. Problémom často bolo, že pracovníci údržby ich nevedeli používať, lepšie povedané správne používať. To znamená, kde ich použiť, za akých podmienok ich možno použiť a keď už boli nejaké namerané údaje, vedieť s nimi ďalej pracovať, vyhodnocovať ich a interpretovať. Potom prišlo obdobie „vytriezvenia“ a o túto techniku prestal byť záujem, a to aj z toho dôvodu, že zodpovední pracovníci údržby ich nevedeli naplno využiť a vedenie podnikov to pretavilo do zastavenia nejakej výraznejšej podpory aktivít v tomto smere. Začalo sa šetrenie. No bez starostlivosti začalo pri strojných zariadeniach dochádzať k častejším poruchám a odstávkam. A tu sa ukázalo, čo všetko môže správna diagnostika a preventívna údržba na strojoch ušetriť. Ak nedokážeme zistiť pravú príčinu poruchy stroja a len ju „odhadneme“, ďalšími krokmi môžeme celú situáciu ešte zhoršiť a zbytočne sa do celého problému zamotávame. Preto je výhodné využívať tzv. viacparametrickú diagnostiku – hľadať súvislosti v nameraných údajoch z rôznych metód diagnostiky a podľa toho nastaviť akcie na návrat do normálnej prevádzky zariadenia. A hlavne nezabúdať na prevenciu. Lepšie je poruchám predchádzať, ako ich potom „hasiť“.

Údržba sa často v podnikoch chápe ako oddelenie, ktoré len „vyrába“ náklady. Je to skutočne tak?

Naopak, práve kvalifikovanou údržbou sa dajú dosiahnuť veľké úspory, prevenciou možno predchádzať neočakávaným poruchám a dá sa aj predĺžiť predpokladaná životnosť technických zariadení. Týmto sa zaoberá proaktívna starostlivosť o zariadenia ako moderný druh stratégie údržby. To sú predsa reálne výnosy pre podnik a nie náklady. Pretože ak by sa údržba nevykonávala, následné poruchy by mohli ohroziť nielen finančné výsledky podniku, ale aj ľudské životy.

Ako by mal fungovať vzťah údržba – výroba – oddelenie IT?

Aby všetko správne fungovalo, musí byť dobrá komunikácia. Veľmi závisí aj od spôsobu riadenia organizácie práce v podniku. V našej spoločnosti máme rozdielne profesie vzájomne koordinované, sú súčasťou jedného organizačného útvaru a hlavne jednotliví kolegovia sú si vedomí toho, že jeden bez druhého by svoju prácu nedokázali vykonávať efektívne. V rámci útvaru, v ktorom pracujem, máme tri oddelenia – strojárske, IT a elektrotechnika a technická diagnostika a spoľahlivosť zariadení. Každý deň sa manažéri týchto oddelení stretávajú na spoločných ranných poradách, tu sa vzájomne o všetkom informujú a následne prijímajú veľmi efektívne a rýchle rozhodnutia. To má veľký význam pre celkovú operatívnosť a pripravenosť na riešenie rôznych situácií. Ak je napríklad odstávka nejakého zariadenia, dajú sa týmto spôsobom naplánovať súčasne viaceré aktivity, ktoré práce údržbárov racionálne využijú a pritom zosúladia potreby dispečerov pri preprave plynu.

Existuje nejaké všeobecne platné pravidlo, ako nastaviť systém údržby optimálne?

V prvom rade to, aký systém údržby v danom podniku bude, do veľkej miery závisí od typu výroby, prevádzky. Iná metóda je vhodná pre diskrétne, iná pre spojité či dávkové procesy. V prípade spojitých procesov nie je možné prerušovať ich chod a zisťovať (pátrať), čo sa deje. Preto treba využívať spojito fungujúci systém diagnostiky. Musíme mať k dispozícii genézu problému, vedieť vyhodnotiť súčasný stav a odhadnúť prognózu vývoja. V hre je totiž nielen riziko neočakávaných výpadkov výroby, zníženie kvality produkcie a pod., ale aj strata dobrého mena firmy. O tom sa dnes hovorí veľmi málo. Každá firma potrebuje predsa byť pre svojich zákazníkov spoľahlivým partnerom. Vo verejných obstarávaniach je často jediným kritériom cena. No je to vždy skutočne najlacnejšie? Neprerobí sa na dodatočných opravách, ak sa kúpi ten najlacnejšie produkt? Veľmi dôležité je aj stanovenie intervalu vykonávania kontrol zariadení a spôsob výkonu kontroly. Typickým príkladom je oblasť mazania a kontroly olejov. Ak nebudeme vedieť správne metodicky a v správnom čase vykonať kontrolu kvality oleja, môže sa úplne obyčajná súčiastka zadrieť a odstaví celý stroj.

Možno vo výrobnom podniku „preskakovať“ od vykonávania reaktívnej údržby hneď napr. k proaktívnej? Alebo by malo byť dodržané nejaké štandardné poradie jednotlivých metód údržby?

Je to možné, ale je to zase vec optimalizácie nákladov na údržbu. Je niekoľko kritérií, podľa ktorých sa vyberá charakter údržby. Na zariadeniach, ktoré nie sú často v prevádzke, majú zabezpečenú zálohu alebo vo výrobnom procese nie sú až také kritické, nie je rentabilné vykonávať časté kontroly. Niekedy sa oplatí napr. vymeniť lacnejší elektromotor alebo čerpadlo namiesto realizácie rozsiahleho výkonu údržby, ktorý je nákladovo drahší a vyžaduje množstvo času. To je typický príklad olejových čerpadiel. Pri väčšine zariadení je nepredstaviteľný chod pohybujúcich sa častí bez mazania. Preto sú väčšinou tieto zariadenia inštalované v pároch, pričom jeden je ako stopercentná záloha v prípade poruchy druhého. V prípade preventívnej pochôdzkovej údržby treba správne nastaviť jej interval kontrol a opráv. Dnes už existujú normy, podľa ktorých sa dá vypočítať optimálny čas tohto intervalu. No tu je opäť problém, že o tom ten údržbár musí vedieť, že nejaká pomôcka existuje a ako ju použiť. To je skôr úloha manažéra údržby. Mnohí hovoria, že sa tým nebudú zaoberať, lebo normy sú nezáväzné, ale je to skvelá sofistikovaná pomôcka.

Myslíte si, že by výraznejšiemu používaniu osvedčených postupov aj v údržbe, ktoré sú často uvedené v spomínaných normách, pomohlo aj to, že by poisťovne zohľadňovali ich používanie pri hodnotení príčin vzniku poistných udalostí?

Som o tom presvedčená, pretože vo vyspelých ekonomikách je to bežná prax. Jedna vec je totiž nejaké zariadenie alebo technológiu poistiť v prípade neočakávanej havárie, ale nikoho nezaujíma, ako sa o to zariadenie staráte, aby k tomu nedošlo. A na tom by malo záležať okrem prevádzkovateľov aj poisťovniam, ktoré po udalosti odškodňujú. Z pozície Asociácie technických diagnostikov vieme výrobným podnikom aj poisťovniam podať pomocnú ruku vo forme workshopov či školení, aby získali informácie o možnostiach správnej a prínosnej diagnostiky a údržby zariadení. Takto zaškolení pracovníci vo výrobnom podniku vedia správne zvoliť typ údržby pre konkrétne zariadenia, či je potrebná prediktívna alebo stačí preventívna a pod. A opäť sme u človeka, do akej miery je zorientovaný v danej problematike a aké má skúsenosti.

Na pozíciu vedúceho údržby je vhodným kandidátom líder, ekonóm alebo technik?

Nie vždy je podstatné, aké má vzdelanie. Dôležité je, aby vedel správne organizovať prácu. V prvom rade musí byť dobrým manažérom. Totiž on sám nemusí byť celý pracovný čas pri strojoch a technológiách, má na to kvalifikovaný tím pracovníkov, ktorí dokážu získané informácie spracúvať a odovzdávať. No keby mal on sám ako dobrý odborník nekompetentných kolegov, veľa by nedokázal. Dobrý vedúci údržby by mal aj „nasávať“ informácie od kolegov. Nebáť sa spýtať na veci, ktorým sám nerozumie, aby informácie vedel správne spracovať a urobiť správne rozhodnutie. Ak sa na takejto pozícii vyskytne ekonóm, nemal by za každú cenu presadzovať už spomínané len lacné riešenia. Z vlastnej skúsenosti to môžem potvrdiť. Stalo sa, že pri nákupe lacnejšieho komponentu sme museli pri montáži vykonávať niekoľko úprav. A pritom išlo o zdanlivo jednoduchú výmenu meracieho snímača. Takže lacné riešenie bolo zložitejšie pri montáži.

Dá sa vytvoriť fungujúci systém údržby aj pomocou outsourcingu?

Nedá sa to zovšeobecniť. Treba hodnotiť jednotlivé prípady, kedy je to výhodnejšie. Uvediem príklad. Išlo o firmu z oblasti energetiky, ktorá dodáva energie pre odberateľov a formou outsourcingu údržby prevádzkovala energetické zariadenie. Nastala porucha na jednej z ich najdôležitejšej technológií a keďže firma nemala vlastných pracovníkov údržby ani pracovné prostriedky, nevedela hneď reagovať, či môže zariadenie ďalej prevádzkovať alebo ho odstaviť, aby nedošlo k vážnejšej havárii. V prípade odstávky jej totiž hrozilo veľké penále a nespokojnosť zákazníka. Energetická spoločnosť mala zazmluvnenú firmu na výkon údržby práve formou outsourcingu, ktorej platili nemalé paušálne prostriedky iba za to, že je im k dispozícii. Zásah mali vykonať v rámci dohodnutých reakčných časov. Riešiť však bolo treba okamžite. Po nejakom čase zamestnanci oursourcovej firmy síce prišli, zistili príčinu problému, ale samotnú opravu si aj tak musela finančne zabezpečiť energetická spoločnosť sama. Oslovili teda pracovníkov našej spoločnosti, ktorí pomohli s riešením poruchového stavu efektívnejšie, lebo sme mali vlastné skúsenosti a zručnosti. Preto si myslím, že je vhodné mať aspoň minimálny počet pracovníkov údržby, ktorí v operatívnych prípadoch dokážu reagovať okamžite.

Na viacerých odborných fórach ste spomenuli, že koncept Priemyslu 4.0 máte vo vašej firme zavedený už niekoľko rokov. Môžete ho predstaviť?

Okrem vzdialeného monitorovania turbosústrojov v kompresorových staniciach sme nedávno zaviedli aj vzdialené monitorovanie vibrácií na potrubných dvoroch. Dôvodom bolo to, že systém prepravy plynu sa v porovnaní s obdobím pred 10 – 15 rokmi zmenil v tom, že okrem štandardnej prepravy sa v súčasnosti stáva, že prepravu plynu musíme vedieť prispôsobiť zmenám na hodinovej báze. V takýchto prípadoch vznikajú v prepravnom potrubnom systéme rôzne zmeny. Preto sme na určité uzly potrubného systému nainštalovali snímače vibrácií, ktoré cez monitorovací systém posielajú údaje na diagnostické oddelenie aj na dispečing v Nitre a dávajú nám obraz o reálnom dianí v sústave. Počet snímačov sa postupne rozširuje na ďalšie kriticky dôležité miesta v sústave, čo nám pomáha podstatne lepšie zabezpečiť spoľahlivý chod zariadení. Pri prevádzke zariadení využívame aj bezdrôtové meracie prístroje na báze komunikačného protokolu WirelessHART®. Tie používame na špecifické merania na miestach, ktoré nie sú trvalo osadené bežnými meracími prístrojmi. Ide o meranie teploty a tlaku prevádzkových médií a prietoku procesného plynu. Výhodou je, že ich nasadenie nevyžaduje veľké nároky na obslužný personál a meranie môže prebiehať aj dlhšie. Využívame aj tzv. adaptéry, ktoré dokážu plynule zberať údaje z už inštalovaných meracích zariadení a prenášať signál do centrálnej ústredne.

Existuje Údržba 4.0? Čo je to?

V tzv. sieťových odvetviach, ako je energetika, plynárenský či vodárenský priemysel, sa na systémy a procesy, ktoré začínajú dostávať prívlastok 4.0, nabehlo podľa môjho názoru už oveľa skôr. Iný stav je v oblasti riadenia klasických výrobných spojitých, diskrétnych či dávkových procesov. A neoznačovala by som to ako revolúciu, ale ako prirodzený vývoj. Dôležité je, že na prvom mieste naďalej zostáva človek, ktorý stále bude v nejakej forme rozhodovať, či je zásah automatizovaného systému správny alebo nie. A to platí aj v údržbe. Jej výkon musia mať stále pod palcom kvalifikovaní, zaškolení odborníci so skúsenosťami. Opäť sa to pokúsim ilustrovať na príklade z našej firmy. Sústava na prenos plynu sa skladá z množstva zariadení a potrubí. Ak v nej dochádza k tlakovým rázom, dochádza aj ku kmitaniu určitých zariadení. Dispečeri mali v tomto smere ťažkú úlohu, aby uregulovali a ustabilizovali celý proces. No vďaka množstvu snímačov, ktoré sme nasadili pozdĺž celej prepravnej trasy, máme k dispozícii toľko užitočných údajov, ktoré dispečerom bez problémov pomáhajú tieto situácie zvládnuť. Vedia, ktorý guľový uzáver a kedy otvoriť, aby sa tok plynu rozprúdil, aby sa znížilo kmitanie a aby nenastal na kritickom mieste veľký tlakový spád. My už teda so systémami a procesmi 4.0 pracujeme niekoľko rokov. Nejde len o to, že online monitorujeme vibrácie, ale do centrálneho informačného systému máme stiahnuté aj prevádzkové údaje, čo nám umožňuje sledovať jednotlivé zariadenia a to, kde sa aktuálne nachádza ich pracovný bod. Na základe zozbieraných údajov a dopytu od zákazníkov vieme do prevádzky zaraďovať len tie zariadenia, ktoré sú v danom momente z hľadiska efektivity nákladov najvhodnejšie. Prínosom väčšieho množstva snímačov a tým informácií z prevádzky je aj hospodárnejšia prevádzka zariadení. Je to Priemysel 4.0? Údržba 4.0? Myslím si, že áno.

Čo bude teda základným znakom Údržby 4.0?

Do procesu výroby aj údržby vstúpi v najbližšom období ešte viac technických faktorov, ale človek bude hrať stále prvé husle. Môžete si sadnúť do Mercedesu, ale keď budete využívať iba štart, chod a stop, tak ste zbytočne investovali veľké peniaze. Zoberme si počítače, aplikačný softvér a pod. Keď s nimi nerobí človek, ktorý vie, ako ich funkcie využiť, ktorý nemá vedomosti, na čo jednotlivé položky menu slúžia, opäť sú to zle investované peniaze. Podľa môjho názoru to teda ešte dlho bude o ľuďoch a ich schopnostiach, vedomostiach a skúsenostiach.

Ako môže byť v tomto smere nápomocná Asociácia technických diagnostikov Slovenska (ATD SR), ktorej ste aktuálne prezidentkou?

Máme ambície prepojiť prax so školami. Chceme školám a nie len školám, ale aj odborníkom z praxe ponúknuť istú formu dovzdelávania o najnovších poznatkoch, kde účastníci – študenti dostanú na konci školenia osvedčenie o absolvovaní takéhoto kurzu. Z našej strany zabezpečíme odborníkov z praxe, ktorí sa témami diagnostiky zaoberajú dlhé roky, a prednášajúci zo školy doplnia najnovšie teoretické poznatky. Absolventi pri nástupe do zamestnania budú môcť takýmto spôsobom preukázať základné znalosti z oblasti diagnostiky a údržby. Druhou aktivitou je certifikácia odborného personálu v technickej diagnostike a poradenstvo v oblasti vibrodiagnostiky, tribodiagnostiky, infračervenej diagnostiky, elektrodiagnostiky, akustiky a vibrácie a prediktívnej údržby. Prostredníctvom ATD SR sme pred niekoľkými rokmi vydali knihu Tribotechnika a koncom minulého roku k nej pribudla kniha s názvom Termodiagnostika. Je našou povinnosťou, aby sme pre nasledujúce generácie zanechali skúsenosti a vedomosti, ktoré sme nadobudli, a vychovali si nasledovníkov. Aby mladá generácia neutekala do zahraničia, lebo naozaj máme množstvo šikovných mladých ľudí a potrebujem ich „len“ správne motivovať, usmerniť a naštartovať, aby robili dobré veci. Zachovať si ľudskosť a zostať človekom. A to nielen v údržbe.