Analýza trhu - Priemysel 4.0
Praktický sprievodca priemyselnou robotikou

Uvedomiť si význam a dôležitosť údržby v širších súvislostiach

Do kedy ešte bude údržba považovaná za nutné zlo v podniku? Sú „neviditeľní hrdinovia“ z oddelení údržby tí, ktorí začínajú strácať pôdu pod nohami a sú na zoznamoch manažérov prví, na ktorých sa majú šetriť náklady? Alebo je to práve naopak? O týchto, ale aj ďalších výzvach súčasnej údržby nielen na Slovensku sme sa porozprávali s doc. Ing. Jurajom Grenčíkom, PhD., predsedom Slovenskej spoločnosti údržby a členom Oddelenia údržby na Katedre dopravnej a manipulačnej techniky Strojníckej fakulty Žilinskej univerzity. 
Uvedomiť si význam a dôležitosť údržby v širších súvislostiach

Slovenská spoločnosť údržby (SSU) je dobrým základom ako prepojiť vedu, výskum, vzdelávanie a prax v rámci údržby – darí sa vám to?

Určite si vieme viacerí nielen vo vedení SSU predstaviť, že by to mohlo byť lepšie. Podstatné ale je, že takmer všetci významnejší zakladajúci členovia SSU sú stále v našich radoch, či už sú to priemyselné podniky alebo vysoké školy. Nerobia to teda len pro forma, ale verím, že na to majú aj praktické dôvody. Hlavnou úlohou spoločnosti je presadzovať nové myšlienky, trendy a venovať sa vzdelávaniu pracovníkov údržby na rôznych úrovniach. Stále máme v ponuke kurzy Manažér údržby či Majster údržby. Pre realizáciu druhého spomínaného využívame špičkovo vybavené pracovisko na Strojníckej fakulte STU v Bratislave. V posledných rokoch sa nám ale nepodarilo do týchto kurzov dostať toľko záujemcov, aby sme kurzy aj zrealizovali. Dôvod môže byť ten, že nemáme v rámci SSU toľko prostriedkov na komerčnú propagáciu týchto aktivít, alebo sme v minulých kurzoch vyčerpali celý potenciál záujemcov o takéto formy vzdelávania. Na druhej strane v tejto oblasti pôsobia aj ďalšie komerčné subjekty, ktoré ponúkajú kurzy vzdelávania v oblasti údržby a majú to ako jednu zo svojich hlavných komerčných produktov. SSU organizuje už niekoľko rokov prestížne podujatie Národné fórum údržby, kde sa tiež snažíme spájať priemyselnú prax s výsledkami výskumu, vývoja a vzdelávania. Moja predstava do budúcnosti je práve posunúť SSU do pozície platformy a networkingového miesta, kde si budú priemyselné podniky vymieňať informácie a skúsenosti z oblasti údržby s dodávateľmi produktov a riešení ako aj školami.

Téma nedostatku technických pracovníkov a odborníkov je v súčasnosti mimoriadne aktuálna. Aký je stav na školách z hľadiska výučby predmetov týkajúcich sa údržby a záujmu mladých ľudí o túto oblasť?

Vo všeobecnosti záujem o technické odbory je na ústupe, navyše na vysoké školy prichádzajú populačne slabé ročníky. Chyba nastala aj na úrovni vlády a príslušných ministerstiev, ktoré podcenili tento trend už kdesi pred viac ako desiatimi rokmi a ani dnes, napriek rôznych proklamovaným aktivitám sa prakticky nedarí zvrátiť tento vývoj. U nás v Žiline na Strojníckej fakulte máme stále odbor „Údržba dopravných prostriedkov“, ktorý vychádza z tradície prevádzky a údržby dráhových vozidiel na vtedajšej Vysokej škole dopravnej. Nepriamo sa problematike údržby venujú univerzity v Košiciach, Bratislave či Nitre, pričom väčšinou sa to zaradí pod nejaký iný odbor. Aj na našom pracovisku sme museli upraviť názvy trendom dnešnej doby, pretože sme sa stretávali s názorom, že názov „údržba“ na vysokú školu nepatrí. Tento podľa mňa mylný názor je daný historickým vývojom, kedy bola údržba zaznávaná a degradovaná do pozície zamastených rukavíc a montérok a práci s kladivom či skrutkovačom. Údržbár potrebuje strojom a zariadeniam rozumieť, preto sa často na túto pozíciu dostávajú v súčasnosti absolventi elektrotechnických či strojárskych odborov. Avšak tí potrebujú dobrého manažéra a tu je práve priestor pre absolventov univerzít, ktorí majú v niektorých prípadoch dobré základy aj z ekonómie, riadenia, bezpečnosti a spoľahlivosti procesov. Pre školy je asi v dnešnej dobe „riziko“ nazvať študijný odbor „Údržba“, pretože by to mladých ľudí neoslovilo. Preto aj skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že „Asset Management“, čiže starostlivosť o technické aktíva podniku je viac v kurze, ako „Maintenance“.

V mnohých podnikoch stále prevládajú jednoduché metódy údržby – reaktívna, plánovaná. Aké udalosti musia nastať, resp. čo je spúšťačom toho, aby sa podnik posunul do modernejších metód riadenia a výkonu údržby (TPM, prediktívna, proaktívna...)? Kto by mal byť iniciátorom týchto zmien?

Správna údržba by mala byť taká, že stroje a zariadenia bezchybne bežia a zvonku to vyzerá, že údržba zdanlivo nemá čo robiť. Ale to, že stroje bežia je pravdepodobne dôsledok napr. dobre fungujúcej preventívnej údržby. U vyššieho manažmentu to môže vyvolať dojem, že oddelenie údržby teda treba zredukovať, treba zredukovať rozpočet, ktorý majú vyčlenený a tým ušetriť podniku náklady. Jeden, žiaľ už zosnulý celosvetovo uznávaný odborník zo Švédska nazval údržbárov „neviditeľnými hrdinami“. Ale ľudia majú radi tých hrdinov, „hasičov“, ktorí hasia požiare. Tak aj údržbári akoby potrebovali poruchy, aby ukázali, že sú v podniku dôležití. Keď údržba robí dobre svoju prácu, tak sa mi zdá, že aspoň na Slovensku sú potom tieto oddelenia stále viac škrtené, tlačené do často nezmyselných a kontraproduktívnych výkonov. Dôsledkom je ústup od preventívnej údržby a nástup údržby po poruche, lebo paradoxne nestíhajú nič, len „hasiť“. Iná situácia je pri tzv. vyhradených technických zariadeniach, kde legislatíva určuje rozsah a intenzitu údržby. To, ako sa vykoná, je samozrejme druhá vec. Pri nových zariadeniach zase výrobca definuje harmonogram preventívnej údržby, ktorým sa chce „zichrovať“ a dá intervaly údržby a prehliadok hustejšie, ako by v skutočnosti možno bolo postačujúce. Tieto plány je zmysluplné korigovať, nakoľko samotný výrobca nepozná vopred všetky skutočnosti danej prevádzky. Základná otázka údržby podľa mňa je, že „či to vydrží a koľko to vydrží“. Pokušenie manažérov je nedať na takéto činnosti peniaze a odkladať to čo najďalej. A stroj naozaj môže ísť bez poruchy ďalej, aj keď údržba už avizuje možné problémy. Potom sa to stane v tom najnevhodnejšom čase. Šponovanie termínov zvyčajne prináša tlak aj na kvalitu práce údržby, čo sa môže prejaviť na opakovaných zásahoch a v konečnom dôsledku to pre podnik môže znamenať vyššie náklady, ako by bolo potrebné pre preventívnu či prediktívnu údržbu.

Normy nie sú záväzné a to platí aj v oblasti údržby. Ako môže ich dodržiavanie pomôcť podnikom pri zlepšovaní výkonu údržby?

Normy týkajúce sa údržby sú zamerané vo väčšej miere na systémy manažérstva a riadenia výkonu údržby. Existuje európska terminologická norma pre oblasť údržby, ktorá je podľa mňa spracovaná veľmi dobre a keby sa jej podniky a firmy držali, mnohé nedorozumenia by sa v rámci projektov výkonu údržby podarilo odstrániť. Terminológia totiž väčšinou odráža aktuálne dianie v danom odbore. Populárna norma je aj kľúčové ukazovatele výkonnosti, kde sa však zahrnulo podľa mňa príliš veľa ukazovateľov. V blízkej dobe sa ale chystá jej aktualizácia, ktorá by mala byť od základu prepracovaná. Na druhej strane je otázka, či je dobré mať každých pár málo rokov nové normy, ktoré nie sú veľmi v súlade so svojimi predchodcami. V každom prípade je dobré mať nejaké medzinárodne jednotné merateľné parametre, ktoré nám ukážu, v akom stave máme údržbu vo svojom podniku. Na základe nich sa dokážeme aj porovnávať s tými najlepšími či konkurenciou. Pripravuje sa aj pomerne rozsiahla, aj keď na prvé pozretie komplikovane popísaná, norma týkajúca sa procesov údržby. Je to niečo nové, čo vo forme normy ešte spracované nebolo. Minimálne ale inšpiruje tých, ktorí sa chcú v rámci svojich oddelení údržby zlepšovať. Čiže ak to zhrniem, niekedy je aj dobré, že normy sú informatívne a nie záväzné. Prvoradý je výsledok, či už používame, alebo nie, správnu terminológiu či ukazovatele. Ale normy by nám k tomu výsledku mali pomôcť.

Výsledky takmer všetkých činností v podniku závisia najmä od ľudí, technika je len prostriedkom pre dosiahnutie cieľov. Existuje nejaký ideálny model údržbára? Čo by mal ovládať, ako by mal pristupovať k výkonu svojej práce,....?

V praxi trvá niekoľko rokov, kým sa z nového pracovníka stane skúsený údržbár. To nie je ani tak o tom, že má niekto diplom z vysokej školy či pár rokov skúseností z predchádzajúceho zamestnania, ako o znalosti konkrétnej technológie či strojného zariadenia. Mal by mať teda dobrý technický základ a „otvorenú“ hlavu. Mal by vedieť rýchlo identifikovať poruchu, dokázať ju opraviť a hlavne aj predchádzať tým poruchám. V kombinácii s dobrým manažérom údržby dokážu títo technicky zdatní výkonní pracovníci vytvoriť fungujúci systém údržby. Veľmi často je údržba braná ako nutný náklad, ale ja ju považujem za nutný vstup do výroby. Takto by nemal mať nikto z vedenia podniku problém posudzovať údržbu z tohto hľadiska. Častokrát by mal byť údržbár aj dobrý konštruktér, pretože mnohé špecializované, príp. nedostupné náhradné diely je potrebné svojpomocne vyrobiť, alebo minimálne spracovať dokumentáciu a/alebo zadanie pre tretiu stranu. Na druhej strane spektra je situácia, kedy mnohé moderné stroje a ich súčasti sa ani z hľadiska údržby nebudú opravovať tým klasickým spôsobom, ako sme to poznali v minulosti, ale budú sa tieto veci vymieňať. Dnes sa ani v stolovom počítači nehľadá chybná súčiastka, ale sa vymieňajú chybné karty. Navyše do veľkej miery budú preberať systém starostlivosti o stroje ich samotní výrobcovia. Tento trend čaká v budúcnosti aj údržbu.

Údržba a diagnostika zariadení – ako tieto oblasti spolu súvisia? Ako sa vzájomne ovplyvňujú?

Údržba najmä zložitejších zariadení bez diagnostiky je už dnes nemysliteľná. Bez správnej diagnostiky nie je možná správna liečba – v tomto prípade údržba. To je podobne ako s človekom – zdravá strava a dobré návyky predstavujú prediktívnu údržbu. Ale ak sa niečo pokazí, tak nastupuje diagnostika a odhaľuje príčiny porúch a chýb. V prípade sériovo radených strojov a technológií je nutná online diagnostika. To je v súlade aj s nastupujúcim kontextom stratégie Priemyslu 4.0, kde samotné stroje a linky hlásia blížiace sa problémy skôr, ako tieto spôsobia ich odstávku. Na druhej strane s tým prichádza fenomén rozsiahlych údajov, ktoré bude potrebné zmysluplne zbierať, vyhodnocovať a analyzovať. Ak tento proces nie je dobre nastavený, tak veľké množstvá údajov sú horšie, ako nejaké základné minimum. Diagnostika je teda veľmi dôležitou súčasťou údržby ako technický nástroj, pričom treba zvažovať, kde a v akej miere ju nasadiť.

Čo motivuje pracovníkov údržby robiť veci lepšie, inak, modernejšie? Platí aj v údržbe, že „robili sme to tak X-rokov a je to tak dobré“?

Správny manažér údržby motivuje svojich pracovníkov tak, že keď si dobre vykonávajú svoju prácu a tým zabezpečia bezporuchový chod strojov a liniek, dokáže ich obhájiť pred vedením podniku a nenastanú tie situácie, o ktorých som hovoril vyššie – že načo nám je údržba, keď nám stroje fungujú. Samozrejme „až na prvom mieste“ je finančná motivácia, pretože ak vyrábam bez odstávok a prestojov, zlepšujem tým finančné ukazovatele celého podniku a potom by sa mi to malo prejaviť aj na mojom hodnotení. Motiváciou môže byť zabezpečenie čo najvyššej pohotovosti strojov, čo je jeden z hlavných technických kľúčových ukazovateľov výkonu. Aj údržbári by sa mali neustále zlepšovať a hľadať nové možnosti, ako robiť veci lepšie, ale na druhej strane ako sa hovorí „nevyhodiť s vaničkou aj dieťa“. Čiže ak je tu nejaký fungujúci systém, ktorý trebárs beží už niekoľko rokov, tak nerušiť ho len preto, lebo teraz je trend už niekde inde. Môžeme ten proces prehodnocovať, vylepšiť, ale robme to postupne a nerobiť to príliš progresívne, za každú cenu „moderne“.

Konferencia Národné fórum údržby ponúka každoročne množstvo nových myšlienok a nápadov, ako napredovať v riadení a výkone údržby. Máte nejakú spätnú väzbu, že sa tieto inšpirácie prenášajú aj do reálnej praxi v rámci podnikov na Slovensku?

To je náročná otázka. Na každom ročníku dostávame prostredníctvom dotazníkov množstvo pozitívnych ohlasov, že sa prednáškami inšpirovali. A stále zaznievajú hlasy, aby bolo v programe čo najviac príkladov z riešení priamo z praxe. Doslova je hlad po hľadaní tých dobrých a najlepších riešení aj v oblasti údržby z priemyselnej praxe. Navyše v kuloároch sa tieto informácie zdieľajú už v oveľa konkrétnejších formách, keď si zástupcovia podnikov vymieňajú skúsenosti nielen medzi sebou, ale aj s dodávateľmi či zástupcami univerzít.

O čom by sa malo v oblasti údržby v rámci univerzitného prostredia aj priemyselnej praxe podľa vás hlavne hovoriť?

Podľa Terrence O’Hanlona, vydavateľa medzinárodného renomovaného časopisu „Uptime“ zameraného na údržbu už bolo z hľadiska metód v tejto oblasti všetko vymyslené, len to treba preniesť do praxe. Myslím si ale, že vždy bude aj v údržbe čo zlepšovať. Dôkazom sú aj nastupujúce zmeny v súvislosti s Priemyslom 4.0. Jeden z vedúcich predstaviteľov globálne pôsobiacej firmy Schaeffler, ktorá vlastní niekoľko strojárskych podnikov aj na Slovensku povedal, že tiež pozorne sledujú tento vývoj, ale „vyberieme si len to, čo bude pre nás užitočné“. Tak ako nebolo pred časom všeliekom nasadzovanie informačných systémov, tak nebude všeliekom ani Priemysel 4.0. Na jednej strane je to teda moderná téma a určite na tom bude aj veľa pozitívneho. Ale až prax ukáže, ktoré z toho budú užitočné veci. Údržbári by ho mali určite sledovať. No a okrem toho by sa malo hovoriť o tom, aký je význam údržby v širších súvislostiach činnosti podniku pri využití dostupných technických a manažérskych prostriedkov. Údržbári budú vždy potrební v priemyselných podnikoch, čo môže byť aj dobrá motivácia pre mladých ľudí ísť študovať technické smery.

Ďakujeme za rozhovor.