Systémy zvyčajne realizujeme z komponentov rôznych výrobcov. Samozrejme, že v rámci ekonomických kritérií sa pri výbere dáva prednosť renomovaným výrobcom. Dôraz sa kladie predovšetkým na spoľahlivé fungovanie všetkých prvkov systému. Pri špeciálnych požiadavkách často nastane stav, keď potrebný komponent vyrába iba jeden výrobca. Vtedy sa pri výbere vychádza z katalógových údajov a osobných skúseností konštruktéra. Katalógové údaje nie sú vyčerpávajúce a pri výpočtovej technike ide vývoj veľmi rýchlo dopredu, preto nie sú údaje o dlhodobej prevádzke komponentov zvyčajne dostupné.

Automaticky predpokladáme určitú úroveň spoľahlivosti použitých prvkov, aj keď v dostupných informáciách sa tieto údaje nachádzajú. O to väčšie je sklamanie, keď jeden z použitých prvkov vykazuje vyššiu poruchovosť a znehodnotí činnosť celého systému. Začína sa kolobeh reklamácií, dokazovania a hľadania vinníka. Keďže v každom systéme je použitá len limitovaná množina komponentov, je dokazovanie, že ide o systémovú chybu, veľmi ťažké. Ak sa chyba prejavuje len v určitej situácii, je to takmer nemožné. Odberateľ v tomto prípade ťahá vždy za kratší koniec. Záručná lehota uplynie v čulej korešpondencii, dokazovaní a opakovaných opravách. Prevádzkovateľovi nakoniec už nezostáva nič iné, len sa rozhliadnuť po trhu a nahradiť poruchový komponent iným, spoľahlivejším. Tu sa, zrejme, správne rozhodnutie, ktoré bolo vykonané na začiatku celého procesu, začne javiť ako nesprávne. Nejde tu o chybu odberateľa. Ten očakáva to najlepšie riešenie.

Často nejde ani o chybu dodávateľa. Ten vybral z komponentov dostupných na trhu to najoptimálnejšie riešenie. Reklamácie pre neho predstavujú len zvýšenie finančných nákladov na projekt. Je to chyba výrobcu, ktorý dodal na trh nedostatočne preverený komponent a zbavil sa zodpovednosti. Cesta od odberateľa k výrobcovi je však cez dodávateľov a obchodníkov neuveriteľne dlhá a veľmi zložitá, a preto sa u niektorých výrobcov zodpovednosť končí expedíciou výrobku z podniku.