Bol som v tíme, ktorý riešil prechod ovládania zo zastaraného reléového a polovodičového systému na nový moderný spôsob prostredníctvom riadiacich automatov, počítačov a dokonca i nasadením jednoduchých robotov pri expedičnej činnosti. Tento prechod sa nerodil ľahko. Akokoľvek sme sa snažili pripraviť všetky podklady detailne, bez kompromisov sa to nezaobišlo.

Najviac nám dávala zabrať centrálna dozorňa. V tejto dozorni existovala pre každý signál dvojica vodičov. Boli to neskutočné kilometre viacžilových káblov, ktoré museli byť uložené na káblových roštoch v kanáloch. Pri zmene ovládania sme zlikvidovali staré ovládacie káble na povrchu, ale pod zemou len čiastočne. Súviselo to s nákladmi, časom, technickým riešením a v neposlednom rade i s bezpečnosťou.

Na odlíšenie nových káblov sme navrhli zmenu farby plášťa. Rozhodnutie osadenia nových káblov na existujúce rošty bolo kompromisom, ktorý sa dnes prejavuje v úplne inom svetle. Dôvodom kompromisov bola priorita čo najrýchlejšej výmeny ovládacieho systému. Z terajšieho pohľadu nosné konštrukcie dosiahli hranicu životnosti. Rošty sú značne skorodované a strácajú svoje nosné vlastnosti. Ak stojíte vo svojej praxi pred podobným problémom, dobre zvážte pre a proti prijatých kompromisov.

Projekčné organizácie pri budovaní závodu spracovali v dokumentácii aj polohu kábla na roštoch v kanáloch. Túto výhodu sme počas rôznych úprav a výmen v predchádzajúcich obdobiach dosť ľahkovážne stratili. Pri identifikácii káblov napr. po požiari by sme takéto niečo určite ocenili. Teraz sa zdá, že vrátiť také niečo naspäť, je ako utópia. Pri komplexnom riešení problematiky káblových kanálov tu okrem elektrotechnických predpisov vstupujú aj ďalšie okruhy predpisov o požiarnej bezpečnosti, statike betónových konštrukcií a iných.

Aby toho nebolo málo, tak dnes k nim pribúda ďalšia drobnosť s názvom azbest. Ten bol kedysi bohato nasadený v týchto priestoroch, čo dnes výrazne komplikuje ich rekonštrukciu.