Ďalej sa pýtam, prečo má pre slovenskú vedu väčší prínos karent dakde v Malajzii ako odborný článok napr. v Ohníku, ktorý pritiahne k vede, povedzme, 10 mladých študentov. Rozumiem, že treba mať objektívne kritériá, ale takisto ako vedec rozumiem, že je v tom obrovský nepomer (v tomto prípade 36 : 1). Z karentu sa stáva pomaly modla, pričom pridaná hodnota v aplikovanej vede je aj niekde inde – v transfere technológií, v pritiahnutí mladých ľudí do vedy, v nadväzovaní lokálnej spolupráce atď. Napriek tomu naháňame články v Malajzii, lebo to je vraj najväčší vývozný artikel slovenskej vedy.
Možno sa vám javím ako neschopný, ale v súčasnosti som spoluautorom šiestich karentov z oblasti robotiky a automatizácie. Tiež som začal naháňať tieto „bobríky“, systém ma donútil. Bez nich by som nemohol žiadať o dotácie na výskum v podobe grantov a financovať mnohých mladých ľudí s dobrými nápadmi. „Bobríky“ však treba aj zaplatiť (nedávno som platil 1 200 € za karent), a tak sa nám kruh uzavrel. Bez karentu nie je projekt, bez projektu nemožno zaplatiť karent. Hurá, fatamorgána.
Keď som sa nedávno pýtal kolegov na VÚT Brno, koľko sa u nich požaduje karentov na kariérny postup, odpoveďou mi boli nechápavé tváre. Tam poznajú len impakt ako objektívne meradlo. Aj to je otázne. V niektorých CC časopisoch sme boli nútení citovať články z časopisu, kde sme chceli publikovať. A slovenská veda podporí ako slepá ovca aj takúto mafiu.
