Pravda môže vyjsť draho

Predo mnou sa týči vysoká kopa s dokladmi, správami, článkami. Január je mesiac bilancovania. Po štyroch rokoch uzatvárame projekt, riešený v rámci programu regionálnej spolupráce financovaný z fondov Európskej únie. Bude mi hádam aj ľúto, že sa skončil.

Projekt samotný nedopadol zle a medzinárodná spolupráca bola veľmi úspešná a to nielen v odbornej oblasti. Možno je to dedičstvo rakúsko-uhorskej monarchie, ale zistili sme, že žijeme vo veľmi podobných krajinách, že nás trápia rovnaké starosti a riešime takmer totožné problémy. Napriek tomu vo mne hlodá červík pochybností...

Európske projekty majú totiž aj tienisté stránky. A to nemám na mysli práve nástenkové tendre a pochybné sociálne ústavy, školenia a mnohé ďalšie aférky, ktoré istotne poznáte z médií. Mám na mysli osobnú skúsenosť s administratívou týchto projektov. Nepochopiteľná arogancia a bohorovnosť úradníkov s ktorými musíte prísť do styku, je v prudkom rozpore s proklamovanými heslami o európskej spolupráci a porozumení.

Tu ide len o precízne vypĺňanie mnohostranových strán a výkazov, v podobe pestrých excelovských tabuliek, ktorých autori síce kreatívne pracujú s farbami stĺpcov, ale na jeho koniec nedokážu vložiť ani len obyčajný vzorec pre súčet položiek. Istotne nielen mňa rozčuľujú prostým rozumom nepochopiteľné požiadavky na „dva originály“ dokumentu (od koľkých originálov potom začínajú kópie?) alebo vzájomne si odporujúce pravidlá (napr. požiadavka pre otvorenie projektu je samostatný bankový účet, avšak náklady na jeho prevádzku a otvorenie sú neoprávnený náklad, pretože nesúvisí s projektom).

Riešiteľ projektu sa tak veľmi často dostáva do situácie, kedy je jednoduchšie, lacnejšie a rýchlejšie prispôsobiť či prihnúť skutočnosť podľa požiadavky úradníka. Lenže tu je práve kameň úrazu. Keďže cieľom vedcov je hľadanie pravdy vo svete okolo nás, nemôžeme túto požiadavku vzťahovať výlučne na predmet nášho výskumu.

Čo teda robiť? Máme žiť dvojitým životom, kedy výskumu venujeme tú pravdivejšiu a úradníkom pokrivenejšiu časť skutočnosti? Kde je však potom hranica, ktorú už neprekročím? Čo ak výsledky experimentu tiež nedopadnú celkom podľa pôvodných predstáv? Nie je jednoduchšie a pohodlnejšie tiež ich trocha „vyfiltrovať“? Druhá alternatíva však končí jednoznačne. Nevyhovujúci dokument znamená neoprávnený výdavok a peniaze sú fuč. Skrátka prídete o peniaze. Áno, pravda vás môže vyjsť poriadne draho...

A tak si kladiem otázku, či nám neprinášajú toľko vzývané eurofondy napokon viac morálnych škôd ako úžitku? Napokon, aj majiteľka súkromného penziónu v malej obci na severovýchode Slovenska v rozhovore pre časopis .týždeň povedala: „My sme totiž uverili, že nám pomôžu eurofondy. Ale to nie je nič pre slušného človeka, verte mi.