Tieto systémy sú príčinné a dynamické, ale sú veľmi asynchrónne, nie sú explicitne dané analyticky a často sú aj nenumerické. Tie zložité môžu len vo veľmi malej miere využiť klasické metódy TR. Súčasné metódy integrácie množstva senzorov fyzikálnych sústav a akčných členov počítačov vyžadujú nové prístupy.

Často sa riešia tieto problémy ad hoc. Návrh a prevádzka riadiacich systémov zahrnuje implementáciu algoritmov riadenia ako softvéru a hardvéru. Z tohto pohľadu sú súčasné riadiace systémy v podstate počítačové siete, v ktorých prúdia toky informácií podľa návrhu riadiaceho systému. Práve previazanosť na počítačové prostriedky vyžaduje namiesto analytických metód simuláciu a experimentovanie. Implementácia riadiacich systémov je najpremenlivejšou zložkou, ktorá závisí od rýchlych zmien v technológii. Čo z toho vyplýva pre budúcnosť TR?

Ktoré disciplíny budú ďalej vhodné pre rozvoj TR? Nemožno napríklad nájsť inšpiráciu v oblasti umelej inteligencie? Čo môžeme získať od ľudí z oblasti počítačov, ktorí na zvládnutie problémov zložitosti používajú, napríklad objektovo orientované jazyky? Je doba na to, aby sa vyvíjali TR v reálnom čase s uvážením architektúr počítačových sietí? Je čas podstatne zredukovať a nahradiť klasické prístupy v podobe otvorených a uzavretých obvodov novými pohľadmi na riadiaci systém ako na viacúrovňový decentralizovaný systém alebo ako na počítačovú sieť? Tieto otázky na jednej strane ukazujú na neobyčajnú dôležitosť problematiky riadenia vo vede a technike.

To všetko príde človeku na um, keď si pozrie oblasti 18. svetového kongresu IFAC. Je tam deväť oblastí, od systémov a signálov, metód návrhu, počítače na riadenie cez mechatroniku a logistiku až po dopravné systémy a biosystémy k sociálnym systémom. Zlomyseľne by sme povedali: riadna heterogénna zmes. Zdá sa, že chýba nadhľad, aspoň trochu metodologický pohľad, čiže nová paradigma TR. Možno ju treba hľadať v myšlienkach klasikov a v najnovších trendoch v informačných technológiách.