Dnes pri prechádzaní výrobnými halami som pozoroval svojich kolegov a začal som premýšľať o tom, kam všetky naše strategické rozhodnutia vedú a ako nás to v konečnom dôsledku mení. Akú veľkú moc máme priamo či nepriamo nad osudmi ľudí okolo nás. A potom to prišlo. Videl som môjho kolegu, operátora na linke, ako pozerá uprene do stroja. Jeho odpoveď na moju otázku, ako to ide, bola: „Nešlo to, ale už to ide. Ešteže viem, aký ten stroj je; keď by neboli problémy, tak by ma nikto nepotreboval!“ A presne to je ono! To je rozdiel medzi človekom a strojom. Stroj pracuje v móde 0 a 1, ale človek vie 1,3 a dokonca aj 3,14. Človek, ergo zamestnanec, sa vie prispôsobiť, zatlačiť či opraviť… prirodzene vyrovnávať nedokonalosti systému a procesu. Stroj nie. Ten má svoje nuly a jednotky. Dnes, keď sa všetci o dušu spasenú naháňame za automatizáciou procesov nasadzovaním kolaboratívnych robotov a online zberom dát, občas zabúdame na iný rozmer. Ten ľudský. Ten, ktorý budujeme roky a volá sa to skúsenosť, ktorá ide ruka v ruke s motiváciou našich ľudí a ochotou urobiť niečo navyše.
A na záver znova múdra veta ☺: Venujme o niekoľko momentov za týždeň viac tým, bez ktorých by to naozaj nešlo, a nenaháňajme sa len za dátami a analýzami, pretože nabudúce tam ten človek, čo stroj pozná, byť nemusí! Dáta a automaty sú fajn, ale ako hovorí klasik, dvakrát meraj a raz rež.
