Názory na využívanie obnoviteľných zdrojov energie sa líšia podľa toho, koho sa budeme na túto tému pýtať. Inak sa na túto problematiku pozerajú rezidenti vo svojich rodinných domoch, inak priemyselné podniky a svoj názor majú aj prevádzkovatelia elektrizačných sústav, subjekty podnikajúce v energetike či štát. Bez toho, aby sme rozoberali technické pozadie – dá sa nájsť v takomto širokom spektre názorov a záujmov nejaký konsenzus v téme efektívneho využívania OZE?
Z môjho pohľadu existuje jeden jasný spoločný menovateľ – každý spotrebiteľ, ale aj štát chce mať zabezpečenú dostupnú, bezpečnú a cenovo predvídateľnú energiu. A práve to sú hlavné charakteristiky výroby energií z OZE. Domácnostiam, ale aj krajine prinášajú energetickú nezávislosť, keďže ich prevádzka sa nemusí spoliehať na dovoz paliva, akým je napríklad plyn.
Priemyslu zase prinášajú dlhodobú cenovú stabilitu. Dáta z EÚ ukazujú, že krajiny s najvyšším podielom OZE mali v roku 2023 najnižšie veľkoobchodné ceny elektriny. Preto si myslím, že konsenzus stojí na tom, že OZE sú dnes omnoho viac ekonomický ako ideologický nástroj transformácie energetiky.
Slovensko patrí z hľadiska produkcie emisií medzi „najaktívnejšie“ v rámci EÚ. Aby sa nám podarilo dosiahnuť stanovené ciele dekarbonizácie, bude potrebné zásadným spôsobom navýšiť podiel OZE pri výrobe energie najmä v energeticky náročných odvetviach priemyslu. Minulý rok sme dokázali získať z vetra a slnka necelé 3 % z celkového vyrobeného množstva elektrickej energie na Slovensku. Kde by sa malo toto číslo dostať, aby sme mohli hovoriť o tom, že Slovensko je na správnej ceste k dekarbonizácii svojho priemyslu?
Ak chceme reálne dekarbonizovať priemysel, musíme sa dostať z dnešných približne 3 % výroby elektriny z vetra a slnka na približne 25 % do roku 2050. To je úroveň, ktorá už dokáže vytlačiť významnú časť drahších zdrojov z energetického mixu a tým znížiť ceny pre priemysel. V Česku fotovoltika rástla tempom 1 000 megawattov (MW) ročne a v Poľsku 4 000 MW, a preto verím, že aj Slovensko dokáže dosiahnuť porovnateľnú dynamiku, ak odstráni bariéry vo výstavbe.
Len pre lepšiu predstavu, v roku 2024 pribudlo na Slovensku iba 280 MW fotovoltických elektrární, z toho približne 40 % ako inštalácie v domácnostiach. Je to aktuálne jediný druh energie, ktorý sa zásadnejšie rozvíja. Čo potrebuje priemysel, sú veľké solárne elektrárne.
V jednej zo štúdií, ktoré spracovala SAPI, ste najmä pre energeticky náročné priemyselné odvetvia pomenovali bariéry, ktoré bránia širšiemu využitiu OZE. Je známe, že inovačné a transformačné procesy majú v energetiky časové konštanty rádovo v rokoch až desiatkach rokov. Máme však na odstránenie týchto bariér toľko času?
Úprimne – nemáme. Priemyselné podniky robia investičné rozhodnutia v cykloch 5 – 10 rokov a budúce emisné limity EÚ začnú byť prísne už od roku 2030. Ak dnes nezačneme masívne povoľovať nové veľké projekty, je tu reálne riziko, že slovenský priemysel bude mať vyššie energetické náklady, než sú v iných krajinách, čo priamo ohrozí jeho konkurencieschopnosť. Preto hovorím, že rozhodujúce sú najbližšie dva až tri roky.
Bohužiaľ, zatiaľ štát nevysiela veľa signálov, že by si uvedomoval potrebu nových lacných zdrojov elektriny. Hovorí sa najmä o novej jadrovej elektrárni, ktorá však pri dnešných nákladoch na výstavbu takejto elektrárne nebude vyrábať lacnú elektrinu, navyše jej výstavba potrvá 20 a viac rokov.
Súčasťou spomínanej štúdie bolo aj desatoro odporúčaní lepšieho využívania OZE v priemysle. Ktoré z nich považujete vy osobne za tie najdôležitejšie, ktoré by dokázali priniesť v strednodobom horizonte viditeľné výsledky a zlepšenia v priemyselných podnikoch na Slovensku?
V prvom rade potrebujeme zjednodušiť povoľovanie veterných alebo fotovoltických elektrární. Dnes trvá proces dva až päť rokov, zatiaľ čo v Nemecku či Dánsku to ide za 12 až 18 mesiacov. Súčasná legislatíva kladie napríklad na veternú energetiku v rámci procesu EIA prísnejšie podmienky ako na uhoľnú alebo paroplynovú elektráreň.
Problémom z pohľadu benefitov priemyslu z OZE je aj chýbajúca právna úprava priamych PPA kontraktov (tzv. Power Purchase Agreements) medzi výrobcami elektriny z OZE a priemyselnými odberateľmi. Práve dlhodobé PPA kontrakty dokážu znížiť náklady firiem na energie o 20 – 30 %.
V neposlednom rade, ak by mal štát naozaj záujem zrýchliť výstavbu OZE vzhľadom na blížiace sa nové povinnosti priemyslu v oblasti emisií po roku 2030, sú to aukcie na tzv. dvojsmerné rozdielové zmluvy pre výrobcov zelenej elektriny. Tieto tzv. CfD (Contracts for Difference) fungujú tak, že v prípade poklesu cien elektriny pod vysúťaženú úroveň štát dopláca výrobcovi, ale v momente, keď trhová cena prekročí túto úroveň, posiela výrobca tento rozdiel v cene štátu. Tieto tri opatrenia by mohli priniesť viditeľný posun už v horizonte do roku 2030.
V roku 2025 sa podarilo z hľadiska legislatívy schváliť zákon o energetike, kde je definovaný dizajn trhu s elektrickou energiou, čiastočná transpozícia smernice RED III a plynárenského balíčka, ktorý vstúpil do platnosti 1. 11. V roku 2026 je na prvý polrok tiež naplánovaných niekoľko legislatívnych zmien, ako je návrh zákona o energetickej efektívnosti či doplnenie zákona o energetike z hľadiska dokončenia transpozície plynárenského balíčka. Do akej miery môžu tieto legislatívne zmeny ovplyvniť postavenie OZE na Slovensku? Je legislatíva na Slovensku dostatočne prajná pre OZE?
Schválený balíček energetických zákonov predstavuje podľa mňa výrazné zlepšenie legislatívneho prostredia, z ktorého budú ťažiť aj OZE. Dôležitými prvkami tejto novelizácie sú najmä posilnenie postavenia komunitnej energetiky a zdieľania elektriny, flexibilita pri pripojení a otvorenie priestoru pre moderný dizajn trhu s elektrinou.
Stále sa však nedá povedať, že by legislatíva na Slovensku bola ideálna. Často nie sú problémom zákony, ale nadväzujúce predpisy vo forme vyhlášok alebo prevádzkových poriadkov. Slovenskí výrobcovia elektriny, nielen z OZE, sú napríklad neustále zaťažovaní neprimerane vysokými sieťovými poplatkami, ktoré sa týkajú pripojenia a prístupu do siete cez tzv. G komponent.
Ak si napočítate takéto rôzne poplatky, zistíte, že sa vám ako investorovi oplatí postaviť zdroj v zahraničí a elektrinu sem dovážať. Čo však priemyselným firmám zase komplikuje napĺňanie environmentálnych kritérií v rámci ESG.
Na Slovensku máme stále obrovský nevyužitý potenciál inštalácie FVE – či už na strechách budov, ale napr. aj v agrosektore, kde dokonca skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že pri stále sa zvyšujúcom počte teplých a suchých dní pomohlo zatienenie plôch FVE k obnove biotopov a zlepšeniu pestovateľských podmienok na týchto plochách. Ďalším veľkým potenciálom je zatienenie parkovísk, kde by inštalácia FVE v spojení s nabíjacími stanicami priniesla hneď dvojitý úžitok. Aká je prax a skúsenosti v tomto smere na Slovensku?
Na Slovensku je podľa našej analýzy z roku 2023 potenciál strešných FVE vyše 37 000 MW, no aktuálne využívame len veľmi malú časť, niečo okolo 1 100 megawattov. V agrivoltike sme prakticky na začiatku, hoci v Rakúsku či vo Francúzsku preukázateľne zlepšila poľnohospodárske využitie pôdy a napríklad aj znížila spotrebu vody pri zavlažovaní plodín o 20 – 40 %.
Solárne prístrešky na parkoviskách sú nízko visiace ovocie – veľké obchodné prevádzky ich masovo budujú napríklad v Taliansku, zatiaľ čo u nás je ich využívanie novinkou. V prípade domácností, teda využitia striech rodinných a bytových domov, zase krivia návratnosť plošné dotácie cien energií.
Tie nás všetkých stoja stovky miliónov eur ročne a zároveň predlžujú z pohľadu domácností návratnosť vlastných zdrojov a čiastočne ich demotivujú od takejto investície.
Druhým pilierom OZE, ktorý má najčastejšie využitie aj v okolitých krajinách, sú veterné elektrárne. Máme na Slovensku lokality, ktoré sú pre tento typ OZE vhodné?
Áno, podľa analýzy SAPI má Slovensko omnoho väčší potenciál veterných elektrární, než sa bežne prezentuje. Analýza odhadla, že až 20 % územia krajiny je vhodných na ich výstavbu a pokiaľ by sa využila len jedna desatina z tohto potenciálu, mohli by sme z neho mať energetický výnos, ktorý prevyšuje súčasnú ročnú celkovú spotrebu elektriny.
Navyše, dnes veterné elektrárne vyrábajú najlacnejšiu elektrinu. Inými slovami, nejde o zanedbateľný výkon a potenciál vyrobenej elektriny. Stačí sa pozrieť do susedného Rakúska, kde vietor vyrobí až 9 terawatthodín elektriny za rok, čo by pokrylo až tretinu celkovej spotreby na Slovensku. Ak fúka v Rakúsku, prečo by prestalo na hraniciach so Slovenskom?
Pri starších projektoch (pred 15 – 20 rokmi) sa používali iné kritériá pri výstavbe veterných elektrární a tiež samotné veterné turbíny používali iné technológie. Dnes sme v stave, keď sa veterný park buduje vo vzdialenosti jedného kilometra od obývaného územia a významným spôsobom sa inovovalo aj technologické vyhotovenie veterných turbín. Existujú teda ešte nejaké zásadnejšie prekážky, ktoré by bránili širšiemu využitiu veterných elektrární na Slovensku?
Technologické bariéry už prakticky neexistujú. Naopak, dnešný výkon turbín na úrovni 6 – 7 megawattov je trojnásobný oproti vtedajším technológiám, takže jedna turbína dnes vyrobí oveľa viac elektriny. Dnešné technológie umožňujú napríklad aj lepšiu ochranu fauny, keďže dokážu vypínať turbíny v prípade blížiacich sa kŕdľov vtákov.
Čiže naopak, aj táto technológia dozrela, a aj preto dnes vyrába najlacnejšiu elektrinu vôbec. Na Slovensku však stále bojujeme predovšetkým s administratívnymi a spoločenskými bariérami, či už je to dlhé povoľovanie alebo nedodržiavanie lehôt verejných inštitúcií v rámci povoľovacieho procesu.
A bohužiaľ, v poslednom čase aj nie úplne skrývaný odpor voči tomuto obnoviteľnému zdroju zo strany politikov. Politika je, samozrejme, politika, ale potom by mali politici povedať aj to, kde vezme priemysel o 5 – 10 rokov lacnú elektrinu.
A sú tu samozrejme aj ďalšie OZE ako vodík či geotermálne zdroje. Ako vidíte perspektívu týchto komodít v energetickom mixe Slovenska?
Vodík vidím ako riešenie pre úzku skupinu odvetví, najmä pre oceliarstvo, chemický priemysel, nákladnú dopravu. Pri výrobe elektriny a vykurovaní nemá ekonomicky zmysel. Naopak geotermálna energia má na Slovensku obrovský a stále nevyužitý potenciál. Ak by sa aj tu pohli ľady, vedeli by sme geotermálnou energiou pokryť významné množstvo spotreby tepla v systémoch centralizovaného zásobovania.
Na čo ešte však stále čakáme, sú cenovo dostupné technologické riešenia, ktoré nám umožnia využívať geotermálnu energiu aj na výrobu elektriny.
Zo štúdie Siemens Infrastructure Transition Monitor 2025, ktorú na vzorke 1 400 zástupcov firiem a vlád z 19 krajín realizovala spoločnosť Siemens, vyplynulo, že prioritou sa v najbližšom období stáva suverénna energetická odolnosť krajín a regionálna produkcia energie.
Pritom viac ako polovica (57 %) globálnych manažérov očakáva v nasledujúcich dvoch rokoch vyššie investície do fosílnych palív a iba 37 % podnikov teraz verí, že sa im do roku 2030 podarí splniť ciele v oblasti dekarbonizácie – čo je pokles oproti 44 % v roku 2023. Čo sa dá podľa vás z týchto faktov prečítať?
Pre mňa tieto výsledky hovoria o jednom zásadnom trende. Globálna ekonomika reaguje na neistotu uprednostňovaním krátkodobej bezpečnosti pred dlhodobou transformáciou. Podniky stále cítia volatilitu trhov a obavy zo slabých prenosových sústav či nedostatku domácich zdrojov.
Preto sa snažia „poistiť“ návratom k tradičným palivám, hoci to ide proti dlhodobým klimatickým cieľom. Zároveň fakt, že len čosi viac ako tretina firiem verí v splnenie dekarbonizačných cieľov do roku 2030, znamená, že transformácia je pre mnohé podniky administratívne aj investične príliš komplikovaná.
Tento pokles dôvery za jediný rok podľa mňa odhaľuje, že najväčším problémom nie je technológia, ale tempo a predvídateľnosť regulačného prostredia. Inými slovami, tieto dáta nie sú varovaním pred zelenou transformáciou, ale pred jej pomalosťou. Ukazujú, že ak chceme, aby priemysel dôveroval budúcnosti založenej na OZE, musíme zrýchliť procesy a poskytnúť stabilné prostredie.
Podobne ako v mnohých iných oblastiach, aj v OZE sa má Slovensko čím inšpirovať u svojich najbližších susedov či v iných krajinách Európy. Ktoré zo zahraničných skúseností, projektov, najlepších riešení by sme si mali všímať a smerovať investície, legislatívu alebo ľudský potenciál na ich realizáciu?
Za najinšpiratívnejšie považujem Nemecko a Dánsko, ktoré zaviedli efektívne pravidlá pre akceleráciu povoľovania veterných elektrární (12 – 18 mesiacov). V Holandsku je aktuálne najrozsiahlejšia inštalácia strešných FVE. Naši susedia z Rakúska zase ukazujú, ako môžeme využívať agrivoltiku, aké benefity vie priniesť aj poľnohospodárom.
V Španielsku sa prostredníctvom PPA kontraktov stabilizovali ceny pre priemysel. A vo Fínsku výrazné investície do modernizácie distribučných sietí otvorili priestor pre veľký nárast OZE. Slovensko by malo prebrať najmä to, čo pomáha v praxi a to je najmä rýchle povoľovanie, podpora investícií do sietí a vytváranie stabilného trhu pre PPA kontrakty.
Zároveň všetky tieto spomínané krajiny majú jednu spoločnú vec: prioritou ich energetickej politiky je tam podpora rozvoja OZE ako najlacnejších zdrojov elektriny, a nie dotácie plynu a iných fosílnych palív, kde sa pália stovky miliónov eur ročne.
Ďakujeme za rozhovor.
