Ako si sa dostal k oblasti/odboru, ktorý v súčasnosti študuješ?

Práve dokončujem doktorát v odbore kybernetika, konkrétne sa venujem počítačovému videniu. K spracovaniu obrazu som sa dostal už začiatkom vysokej školy. Prišlo mi zaujímavé, že to, čo my zvládneme jedným pohľadom, teda pozrieť sa a hneď vedieť, čo je na obrázku, musí sa stroj pomerne prácne „naučiť“. Odtiaľ bol už len krok k otázke, ako z obrazu vytiahnuť kontext a využiť ho ďalej: v medicínskej diagnostike, v robotike či pri autonómnom riadení. A pri tom som už zostal.

Čo ťa viedlo k tomu, že si sa začal zapájať do odborných aktivít aj vo svojom voľnom čase?

Hlavne zvedavosť. Chcel som rozumieť tomu, ako veci naozaj fungujú, nielen ich vedieť použiť. A keďže sa táto oblasť mení doslova z mesiaca na mesiac, láka ma nielen sledovať, čo je nové, ale aj sám niečím prispieť. Práve vďaka tomu som sa dostal k spolupráci so zahraničnými pracoviskami a k témam, ktoré majú aj praktický dosah. To je asi to najlepšie na výskume, že vás baví aj vtedy, keď oficiálne „nemusíte“.

Máš nejaký vzor (osobu, firmu...), ktorý ťa motivuje napredovať v tom, čo robíš/študuješ? Prečo práve ona, resp. táto firma?

Mojím vzorom je Yann LeCun, jeden z priekopníkov modernej umelej inteligencie. Ešte v 90. rokoch ukázal, že neurónové siete dokážu spoľahlivo čítať ručne písané číslice. Dnes je to samozrejmosť pri triedení pošty či skenovaní šekov. Za svoju prácu dostal Turingovu cenu, obdobu nobelovky v informatike. Nedávno odišiel z firmy Meta a založil vlastný startup AMI Labs, kde stavia takzvané modely sveta, teda systémy, ktoré si majú vytvoriť vnútornú predstavu o okolí a predvídať, čo sa stane. Imponuje mi, že aj po rokoch úspechov ide za vlastnou, netradičnou víziou.

Keby si mal spomenúť dve veci v oblasti techniky, ktoré by bolo podľa teba potrebné zásadne zmeniť/inovovať/vyvinúť, čo by to bolo? Ako by si to urobil ty?

Prvá vec je obyčajná digitalizácia. Prekvapivo veľa údajov sa aj dnes zapisuje na papier alebo sa ručne prepisuje z jedného systému do druhého, a to aj vo veľkých firmách. Nešlo by mi o žiadnu revolúciu, skôr o to, aby sa údaj zaznamenal raz a potom bol dostupný tam, kde treba. Druhá vec je dôveryhodnosť umelej inteligencie. Najmä v medicíne či priemysle by model nemal dať len výsledok, ale aj to, nakoľko si je istý, aby posledné slovo mal vždy človek a vedel, čomu môže veriť.

Máš nejaký cieľ/métu, kam by si to chcel vo svojom živote dopracovať (osobne, kariérne)? Čo by si potreboval na dosiahnutie tohto cieľa?

Z tých bližších by som rád publikoval prácu na niektorej z najprestížnejších konferencií v oblasti umelej inteligencie, ako sú CVPR, ICCV alebo ICML. Dostať sa tam znamená prísť s naozaj dobrým nápadom, poctivo ho spracovať a nebáť sa tvrdej spätnej väzby od recenzentov. A nezaobídete sa bez dobrého tímu, takže spolupráca je polovica úspechu. Dlhodobo by som chcel robiť výskum, ktorý má vedeckú hodnotu a zároveň niekomu reálne pomôže a nezostane len na papieri.

Akou krajinou by malo byť Slovensko, aby bolo pre teba príťažlivé zostať tu pracovať a žiť?

Je to otázka, nad ktorou často premýšľam. Priťahovala by ma krajina, kde sa dá výskum plánovať na dlhšie obdobie, nie od projektu k projektu, a kde majú šikovní ľudia porovnateľné príležitosti ako v zahraničí. Veľmi by pomohlo aj užšie prepojenie univerzít, firiem a štátu, aby sa výsledky výskumu častejšie dostávali do praxe. Verím, že sa to postupne posúva správnym smerom. Ak áno, návrat domov aj so skúsenosťami, ktoré človek v zahraničí získa, bude úplne prirodzená voľba.