V minulom roku oslávila SUZ 25. výročie od svojho založenia. Čo bolo motiváciou jej založenia a aké ciele si na začiatku spoločnosť stanovila?
Dôvodom vzniku SUZ, ktorej predchodcom bola Sekcia údržby pôsobiaca v rámci Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu (ZCHFP), bola potreba osamostatnenia sa od ZCHFP a vytvorenia štruktúry, ktorá by svojím zameraním vyhovovala aj spoločnostiam, ktoré nemajú žiadnu „materskú väzbu“ na členov ZCHFP. Nie menej dôležitým dôvodom bola potreba presadzovať a ochraňovať svoje záujmy pri rokovaniach s hospodárskymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, inštitúciami i školami. Bolo potrebné zabezpečovať širokú ponuku informácií a pomáhať pri riešení profesijných problémov. Necelý rok po vzniku SUZ sa ukázalo, že verbálne sprostredkovanie informácií nestačí. Založili sme časopis Informačný spravodajca, ktorý sa pre členov pripravuje minimálne trikrát do roka s cieľom poskytovať dôležité informácie z takých oblastí, ako je kvalita služieb, informačné systémy či legislatívne zmeny.
Vráťme sa ešte ďalej do minulosti, pred rok 1994, keď SUZ vznikla. Mnohé fabriky chemického, farmaceutického či papierenského priemyslu začali objavovať nové možnosti moderných technológií postavených na výpočtovej technike, automatizácii či zavádzaní nových prístupov v údržbe. Bola to tá zlatá éra rozvoja priemyslu na Slovensku?
Údržba a údržbárske tímy samozrejme fungovali už pred vznikom SUZ. Tie prvé kroky by som rozdelil na také tri obdobia, z ktorých každé bolo niečím charakteristické. V rokoch 1956 – 1969 dochádzalo k prudkému rozvoju priemyslu. Výstavba sa realizovala formou generálnych dodávateľov, ktorí zodpovedali za celkovú koordináciu prác. Vzhľadom na zahraničné embargá na dovoz najmodernejších zariadení (špičkové technológie, výpočtová a riadiaca technika) sa mnohé zariadenia vyvíjali a vyrábali v tuzemsku. V tomto procese zohrali dôležitú úlohu práve tí najlepší pracovníci z útvarov údržby, ktorí pomáhali uvádzať tieto zariadenia do prevádzky. Toto obdobie bolo i hľadaním zodpovedajúcej formy údržby pre budované zariadenia. Druhým významným obdobím bolo rozpätie rokov 1969 – 1989. V tomto období vznikali generálne riaditeľstvá podľa jednotlivých odvetví priemyslu zodpovedné za ich priame riadenie. Jedným z nich bola i údržba, kde sa centrálnou formou zabezpečovali špeciálne pracoviská na údržbu zariadení, napr. ťažké mechanizmy, riadiace systémy, technická diagnostika, odstraňovanie netesností za prevádzky, oprava vysokonapäťových elektrických strojov, oprava armatúr a rad ďalších. V tomto období prebiehal rozvoj strojárenskej výroby hlavne prostredníctvom zabezpečenia náhradných dielov namiesto ich dovozu. Vytvárali sa projekty riadenia zásob a materiálov. To všetko vyžadovalo zvýšenie technickej úrovne konštrukčných prác i technologických postupov. Darilo sa úspešne prechádzať na nový model preventívnej údržby založenej na objektívnom poznaní technického stavu zariadení. Treba povedať, že v tomto období bola technická a organizačná úroveň údržby na špičkovej úrovni. Po zmene spoločenských a politických pomerov v rokoch 1989 – 1994 prišlo obdobie veľkých zmien, keď mnohé, dovtedy štátne podniky prešli do súkromného vlastníctva, čo malo výrazný dosah na údržbu a tiež strojárenskú výrobu. Investičný rozvoj sa zastavil. Nastalo obdobie veľkých diskusií o forme údržieb, či centralizovaná alebo decentralizovaná na prevádzky, či ponechať údržbu alebo vyčleniť – outsourcovať. Veľkou chybou bolo zanedbanie výchovy učňovského dorastu, hlavne čiernych remesiel, ktorého následky sa čím ďalej, tým negatívnejšie prejavujú v praxi. Spoločenstvo údržbárov, strojárov, ktoré v tom čase vzniklo pod názvom Sekcia údržby, výroby a montáží, len reagovalo na túto skutočnosť.
Zmena spoločenských a politických pomerov po roku 1989 ovplyvnila aj činnosť a fungovanie priemyselných podnikov. Na jednej strane tlak na znižovanie nákladov, na druhej tlak na zabezpečenie čo najvyššej spoľahlivosti a dostupnosti výrobných zariadení. Má toto na prvý pohľad protichodné nazeranie na fungovanie výrobného podniku nejaké riešenie?
Skúsenosti z celého sveta potvrdzujú, že napriek vysokej technickej úrovni výrobných zariadení v celom rozsahu priemyslu sú otázky prevádzkovej bezpečnosti a dlhodobej spoľahlivosti výrobných zariadení jednou z najzávažnejších tém diskusií odborníkov v oblasti vedy a techniky, praxe, riadenia, legislatívy a životného prostredia. Pracovné parametre a vysoký fond časového využitia výrobných zariadení vyžadujú venovať trvalú pozornosť sledovaniu technického stavu všetkých komponentov, z ktorých sa výrobný proces skladá. Metódy hodnotenia bezpečnosti, spoľahlivosti a životnosti sa preto neustále zdokonaľujú práve tak ako systémy technickej diagnostiky. V praxi to znamená, že výrobné zariadenia musia byť neustále v prevádzkyschopnom stave, a to hlavne vďaka efektívnejšej údržbe, ale aj zavádzaním diagnostických metód, ktoré sa neustále zdokonaľujú. Na jednej strane je tu požiadavka maximálneho využívania strojno-technologického zariadenia, na druhej strane je tu neustály tlak na znižovanie nákladov a zvyšovanie efektívnosti výroby. Na prvý pohľad sa to zdá ako protirečenie, no napodiv je to zvládnuteľné zavádzaním a realizovaním optimálnej údržby. Hlavným nástrojom tohto typu údržby je hodnotenie rizika straty integrity a funkčnosti výrobného zariadenia. Cieľom je dosiahnuť optimálny stav, spoľahlivosť a bezpečnosť pri čo najnižších nákladoch. Dôležitou a nevyhnutnou podmienkou na dosiahnutie optimálnej údržby je zabezpečenie čo najvyššej efektívnosti a kvality pri výkone údržby a opravách strojných zariadení. To však platí v prípade, ak funguje správna organizácia údržby, ak je dobré prístrojové vybavenie a ak sú k dispozícii schopní a kvalifikovaní odborníci – údržbári – a navyše včas. Existuje však rad príkladov, že to tak nie je. Šetrenie nákladov, hlavne na údržbu, skoro žiadna starostlivosť o odbornú výchovu, najmä mladých pracovníkov, zmeny v organizácii údržby na základe odporučenia audítorov – samozrejme zahraničných, ktorí v audítorskej správe vyčíslili, koľko percent pracovníkov sa ušetrí, o koľko percent sa znížia náklady a potom odišli. Podniky ich odporúčania zrealizovali, avšak po čase sa zistilo, že to predošlé riešenie bolo lepšie. No získať pôvodne prepustených odborníkov poznajúcich príslušné zariadenie do poslednej skrutky už nebolo možné, tak sa prijali noví pracovníci, čo sa však prejavilo v horšej kvalite prác aj v častom prekročení termínu opravy. To je aspoň pár úvah k organizácii údržby, ktorá má, samozrejme, priamy dosah na produkciu výroby a hospodársky výsledok spoločnosti.
Tak ako v mnohých odvetviach, aj v chemickom či farmaceutickom priemysle malo zavádzanie moderných technológií a prístupov v rámci výroby alebo údržby svojich priekopníkov. Mohli by ste spomenúť niektoré významnejšie osobnosti, ktoré za pričinili o progres v uvedených oblastiach na Slovensku?
V každej etape možno nájsť veľa osobností v údržbe. Z tej druhej a tretej etapy, ktoré som spomínal, by som vyzdvihol Ing. Vladimíra Kopačeka, ktorý bol pracovníkom CHEMAT, s. r. o., Ing. Jozefa Futrikaniča (posledné zamestnanie v SH Senica, Humenné), Ing. Petra Petráša (posledné zamestnanie vo VUSAPL Nitra), Ing. Michala Žilku (posledné zamestnanie v Chemosvite), Ing. Jozefa Žbirka (posledné zamestnanie v Dusle, a. s.), z tých mladších Ing. Ondreja Zákutného, pracovníka Slovnaftu, a. s., či Ing. Gabriela Zsilinszkého, pracovníka Dusla, a. s. Nie je, samozrejme, možné spomenúť každého, kto sa v údržbe angažoval alebo angažuje, bolo by ich podstatne viac. Veď bez nich by spoločnosti nemali zabezpečený bezporuchový chod zariadení, nemali by realizované v danom čase najlepšie systémy v procesoch údržby.
V odborných kruhoch je často diskutovanou témou outsourcing údržby, t. j. zabezpečenie činností a výkonov údržby treťou stranou. Je to z ekonomického hľadiska výhodnejšie, ako mať vlastný podnikový tím údržbárov? Hodí sa tento spôsob výkonu údržby len pre niektoré podniky a typy, resp. veľkosti prevádzok?
Nemôže byť kritérium veľká alebo malá spoločnosť. Všeobecne by malo platiť, a to ctia i mnohé zahraničné spoločnosti, že pred konečným rozhodnutím o zmene sa zmapuje okolie v dostupnej vzdialenosti, v ktorom sa nachádzajú firmy schopné minimálne rovnocenne zabezpečiť potrebné údržbárske výkony. Ak sa podnik spoľahne na to, že vlastných pracovníkov údržby niekam vyčlení a údržbári z okolitých firiem budú dostatočnou náhradou, tak to takmer nikdy nefunguje. Zároveň sme svedkami aj toho, že „rovnocenná náhrada“ spôsobí nabehnutie zariadenia často až po dohodnutom čase a v inej ako požadovanej kvalite. Samozrejme iná situácia môže byť pri špeciálnom druhu údržby (utesňovanie, špeciálny druh opráv a pod.). A aký je vo všeobecnosti pohľad dvoch zainteresovaných strán? Ak sa hovorí s konkrétnym pracovníkom z údržby, tak výrazné zníženie počtu údržbárov alebo úplné vyčlenenie bolo chybou. Ak sa hovorí s tými, čo rozhodovali o výrazných zmenách v údržbe, ich stanovisko je, že je to v poriadku. Aj keď po čase nie vždy príde očakávaný výsledok, obyčajne nastane ďalšia zmena na úkor údržby. Pri každom spôsobe údržby je dôležité vedieť dopredu, aká je dostupnosť kvalitných kapacít vnútri spoločnosti a aké vieme zabezpečiť externe, objednaním. S tým súvisí i starostlivosť o kvalitný dorast. Nie je žiadne pravidlo, kto sa má o to starať, kto nahradí tých, čo postupne odchádzajú do dôchodku. A tak sa na odborných miestach ocitnú i profesijne nepripravení pracovníci s následným dosahom na kvalitu vykonaného údržbárskeho výkonu.
Prívlastkom 4.0 sa už začala označovať aj údržba. Čo sa pod týmto označením reálne skrýva?
Áno, 4.0 sa stáva témou rôznych konferencií, kde sa hovorí, čo treba vykonať, čo sa tým dosiahne. Zatiaľ to bude doménou väčších spoločností s dostatkom schopných ľudí, ktorí sa programu 4.0 môžu venovať. Ako príklad uvediem vyjadrenie jedného člena SUZ z veľkej spoločnosti. Ten povedal, že v ich podmienkach nejde o novú tému. Priemysel 4.0 sa bude postupne presadzovať, pretože to je nástroj na sledovanie parametrov výroby, ale čiastočne aj kompenzuje zníženú ponuku na trhu práce pre údržbárke činnosti. Uplatňuje sa aj pri sledovaní parametrov životnosti častí zariadení, ktoré sú exponované druhom spracúvanej látky. Výraznejší pokrok sa podľa neho očakáva v kombinácii s umelou inteligenciou, ktorá bude výraznou pridanou hodnotou pri dosahovaní lepších výsledkov v oblasti údržby aj vo výrobnej sfére.
Generačná výmena na technických pozíciách neobíde ani podniky chemického, farmaceutického a papierenského priemyslu. Študijné odbory so zameraním na údržbu sú na stredných a vysokých školách skôr výnimkou ako pravidlom. Ako sa budú podniky vyrovnávať s nedostatkom odborníkov na technických pozíciách, keď mladí ľudia prejavujú čoraz menší záujem o tento typ zamestnania?
Ak by sme chceli hodnotiť súčasný stav, tým, že sa od výrobných spoločností odčlenila (resp. v niektorých prípadoch úplne zanikla) výučba odborných profesií, navyše v minulosti s možnosťou odbornej praxe a rastu priamo v týchto podnikoch, čoraz viac sa vytvára nerovnováha medzi potrebami a možnosťami pracovného trhu. Niektoré spoločnosti sa k riešeniu tejto situácie snažia napomôcť napr. duálnym vzdelávaním, no zatiaľ je to skôr kvapka v mori. Musí sa zmeniť i myslenie rodičov a mladých, lebo tieto učebné odbory, kde treba tvrdo pracovať, nie sú lákavé. Znižuje sa aj kvalita vysokoškolského štúdia. Pri systéme prideľovania finančných prostriedkov podľa počtu študentov je snaha získať ich čo najviac a to spôsobuje, že štúdium ukončia aj absolventi so slabými vedomosťami, ktorí sa ťažko uplatňujú v praxi. No musím zdôrazniť, že sú i vynikajúci absolventi, pre ktorých sú lákadlom zahraničné firmy s podstatne vyšším zárobkom. Rozdiely sú pritom aj v kvalite škôl, ktorých je podľa môjho názoru na malé Slovensko veľa. Preto sa pred technickými školami uprednostňujú školy s ľahším štúdiom, ktorých absolventi sa nehodia pre náročnú technickú prax. Riešením by mohla byť zmena systému vzdelávania v technických profesiách od základu.
Napriek tomu, že nástup internetu výrazne uľahčil a zrýchlil prístup k rôznym informáciám a znalostiam, o každoročné konferencie SUZ je čoraz väčší záujem. V čom vidíte pridanú hodnotu takýchto podujatí?
Je to v prvom rade potreba osobne sa stretnúť s viacerými na jednom mieste, porozprávať sa s priateľmi, vymeniť si skúsenosti, ale aj vidieť na jednom mieste rôzne ponuky pomôcok či zariadení potrebných pri výkone pracovných činností, čo v bežnom pracovnom rytme nie je možné. Zároveň je to dané i výberom tém v programe konferencií. Ako témy vyberáme? Po skončení každej konferencie sa pýtame účastníkov a členov SUZ, čo by ich zaujímalo, čo by bolo vhodné do programu zaradiť. To je priorita. Ďalej sledujeme, čo sa chystá v oblasti technických predpisov, právnych noriem, v ekonomike, bezpečnosti práce, ochrane pracovníkov, internetovej bezpečnosti a podľa aktuálnosti témy volíme a zabezpečujeme zodpovedajúcich prednášateľov a po dohode ich zaradíme do programu.
Konferencie sú však len jednou s ťažiskových aktivít SUZ. Aké ďalšie aktivity vykonáva SZU smerom k svojim členom, príp. externým subjektom?
Je to oblasť vzdelávania, ktorá sa realizuje v spolupráci zo Slovenskou spoločnosťou údržby (SSU), ktorej je SUZ kolektívnym členom a jedným zo zakladateľov. Menovite ide o programy vzdelávania majster údržby a manažér údržby. Niekoľkokrát sme sa zúčastnili na Medzinárodnom strojárskom veľtrhu v Nitre, keď SUZ zabezpečila spoločný stánok pre štyri spoločnosti a poskytla finančný príspevok, čo bolo pre zúčastnené spoločnosti cenovo podstatne výhodnejšie. V podobnom duchu sme zabezpečili účasť aj na zahraničných výstavách a veľtrhoch zameraných na údržbu, či už v Mníchove, Hannoveri, vo Frankfurte nad Mohanom alebo v Brne. Externé subjekty, ktoré v oblasti údržby podnikajú, majú možnosť prezentovať na konferenciách SUZ svoje technológie a špičkové výrobky pre údržbu a oboznámiť našich členov so svojimi produktmi a riešeniami aj prostredníctvom časopisu SUZ. Dôležitou časťou je prenos informácií od subjektov, ktorých je SUZ členom. Spomínal som SSU, ďalej je to Slovenská asociácia malých a stredných podnikov a živnostníkov či ZCHFP. Obdobne si vysoko ceníme spoluprácu pri výmene informácií s Českou spoločnosťou pre údržbu.
Akú úlohu pri riešení a napĺňaní výziev, ktoré stoja v súčasnosti pred priemyselnými podnikmi, by mohla zohrať SUZ?
Tu vychádzame z reálnych možnosti ľudí. Nie sme profesionálna spoločnosť, všetka práca sa vykonáva na základe dobrovoľnosti, takže si nekladieme nerealizovateľné ciele. Preto chceme zotrvať v existujúcom trende, je to i názor našich členov. Isto však operatívne zaradíme do programu aktivity, ktoré budú reflektovať požiadavky praxe a budú prínosom pre všetkých zainteresovaných v SUZ.
