Mnohé firmy zaoberajúce sa aplikáciami tepelných čerpadiel si myslia, že vyriešia tento problém tým, že v rôznych článkoch, návodoch alebo na svojich internetových stránkach podrobne opíšu funkciu chladiarenského okruhu a oboznámia ľudí s princípmi opakovanej fázovej premeny chladiva v kondenzátore a výparníku, opíšu prácu kompresora, jeho pohonu a expanzného systému a uzavrú to opisom spôsobov získavania primárnej energie z prírody. Niektoré z uvedených informácií nie sú pre používateľa až také dôležité.
Jeho skôr zaujíma, prečo musí byť pri tepelnom čerpadle trvale zapnutý bivalentný zdroj, prečo sa tepelné čerpadlo navrhuje poddimenzované, keď potom mnohokrát nestíha plniť svoje úlohy tak, ako to majiteľ požaduje, prečo sa má zapínať napríklad elektrodohrev, keď je nákladovo aj trojnásobne drahší a podobne. Pritom toto správanie tepelných čerpadiel možno predpokladať a rozumne odôvodniť. Na to je však potrebný nejaký prístupný príklad, ktorý by aj laickej verejnosti poskytol určitú predstavu podopretú nejakou praktickou skúsenosťou.
Pokúsme sa teda tepelné čerpadlo prirovnať k modernému hybridnému automobilu. Vývojári osobných automobilov dospeli k poznatku, že ak má mať automobil pri priemerných úžitkových vlastnostiach minimálnu spotrebu paliva, tak jednou z ciest je vybaviť ho značne poddimenzovaným, ale vďaka tomu veľmi úsporným spaľovacím motorčekom, ktorý by bol schopný držať automobil aspoň na rýchlosti predpísanej dopravnými predpismi, pritom prepraviť 4 – 5 osôb, nejakú tú batožinu a, samozrejme, eliminovať ťažnou silou samotnú pohotovostnú hmotnosť automobilu.
Na rozhýbanie z miesta, predbiehanie, jazdu v kopcoch a náhle zmeny rýchlosti má hybridný automobil obvykle integrovaný silný elektromotor, ktorý má obrovský záberový moment a vďaka nemu vyrovnáva všetky potreby nad normál, aj keď o úspornosti tohto elektromotora nemožno veľmi hovoriť. Vďaka tomu bivalentnému riešeniu však s prehľadom a obrovskou dynamikou hybridný automobil plní všetky funkcie, ale, bohužiaľ, len vďaka súhre dvoch pohonov, z ktorých jeden je slabý, lenivý, ale úsporný (analogicky ako tepelné čerpadlo), a druhý silný, pohotový, ale „nenažratý“ (analogicky ako elektroohrev). Aj keď sa časť energie elektropohonu usporí nabíjaním akubatérií pri brzdení, je jasné, že v takomto prípade je vždy úplne na vodičovi, ako úsporne bude jazdiť. Ak nebude zbytočne veľa predbiehať, hnať auto do veľkých rýchlostí a meniť rýchlosť, bude mať náklady zodpovedajúce 1,5 – 2 litrom paliva. V opačnom prípade sa len priblíži normálnym automobilom.
Presne rovnakou filozofiou možno zdôvodniť prevádzku tepelných čerpadiel, a to úplne bez výnimky. Žiadne tepelné čerpadlo nedokáže porušovať fyzikálne zákony a keď sa dostane do takého pracovného režimu, že nemôže chytiť takzvanú spätnú väzbu (analógia zotrvačnosti hybridného auta), lebo objekt necháme vychladnúť, trápime ho úlohou vykúriť vlhkú novostavbu alebo rýchlo celý objekt, alebo vyžadujeme naraz veľa TÚV či ignorujeme enormný pokles vonkajšej teploty, potom sme na tom rovnako ako vodič hybridného vozidla, ktorý ide predbiehať na diaľnici, ale zámerne vypne prídavný elektropohon.
Ak túto skutočnosť pochopíme, uvedomíme si, prečo sa tepelné čerpadlá navrhujú len na 70 % hodnoty tepelných strát domu a prečo nemôžu byť prevádzkované bez prídavného zdroja tepla, odhliadnuc od toho, či ním bude elektrika alebo plyn. Rozhodne treba pomôcť tepelnému čerpadlu vždy, keď to riadiaci systém vyhodnotí ako nevyhnutnosť. V praxi to, žiaľ, tak nie je. Majitelia šetria blokovaním a vypínaním. Pritom vypínať ističe na prídavnom zdroji je zbytočný hazard, ktorý sa môže vypomstiť aj zamrznutím a prasknutím rúrok v systéme, keď sa kompresor náhodou pokazí.
Hranica bivalencie – prechodu na „tvrdý“ zdroj tepla – je stanovená potrebami celého systému v nadväznosti na potrebu dostať kompresor do normálneho režimu. Ak napríklad potrebujeme istý čas pri kúrení tlačiť z tepelného čerpadla trvalo 10 kW a vďaka nízkoteplotnému systému vystačíme s teplotou 35 – 40 °C, pričom stroj evidentne kúriť stíha, nenúťme ho vypnutím bivalentného zdroja vyrábať 50 °C TÚV, keď to môže urobiť bez vypadnutia z rytmu rýchlym elektrodohrevom. TÚV s objemom 200 l spotrebuje len pár kW a stihne to za krátky čas! Verte empirickým poznatkom a neobjavujte dávno objavené, budete oveľa spokojnejší.
