V podstate každý stroj bol originál, pretože bol vybavený riadiacim systémom „ušitým na mieru“. Veľmi zjednodušene – náš pohľad na dodávaný stroj bol pohľadom dodávateľa. Minimalizovať vývojové a výrobné náklady a maximalizovať zisk. A naši vtedajší zákazníci nás v tom výdatne podporovali. Boli radi, že dostali nový stroj alebo linku. Neprekážalo, že veľa prvkov bolo neštandardných a boli na nás v prípade poruchy plne odkázaní. To isté platilo, samozrejme, aj pre programové vybavenie. Postupne sme sa prepracovali od strojového kódu cez rôzne programovacie jazyky až po vyvinutie nášho univerzálneho jazyka pre riadiace systémy strojov. A to bez použitia akýchkoľvek štandardov.

Môj pohľad na stroje a ich riadiace systémy sa radikálne zmenil v okamihu, keď som sa dostal na opačnú stranu. Najdôležitejšou vecou sa stali odpovede na otázky typu: Ako rýchlo vieme obnoviť činnosť zariadenia v prípade poruchy? Sú použité komponenty štandardné, máme ich nasadené na iných zariadeniach? Sme schopní prípadne zasiahnuť do riadiaceho programu a jeho zmenou dosiahnuť aspoň čiastočnú funkčnosť zariadenia? Som pri zmenách odkázaný na pôvodného dodávateľa?… Spravodlivosť ma po rokoch pekne dobehla. Riešenia, ktoré som presadzoval ako dodávateľ, sa mi v pozícii odberateľa nepozdávajú. Pravda bude, zrejme, niekde uprostred.

Korektná výmena informácií medzi dodávateľom a odberateľom už v štádiu projektu zariadenia, ochota obidvoch strán akceptovať nadobudnuté skúsenosti. Koniec koncov pri vzťahu dodávateľ– odberateľ ide o dve strany tej istej mince. Dobre fungujúce zariadenie je výhrou obidvoch strán, poruchový stroj je ich prehrou.