Na Slovensku sú ľudia, ktorí nemajú strechu nad hlavou ani peniaze na opateru v chorobe a starobe. Vozia ich sanitky a policajti do rôznych útulkov, ktoré často vedú kňazi. Keď pošlú svojich spolupracovníkov na školenie na úrad, zdôrazňujú im, že im hlavne musia sedieť tabuľky. Keď im napríklad kontrola zistí, že pomáhajú niekomu, kto sa už nevošiel do tabuľky a prekračuje povolený limit, dostanú pokutu. Tí, ktorí majú tabuľky v poriadku a jednoducho nezoberú nikoho navyše, dostanú namiesto pokuty dotáciu. Navyše, mnohí chcú mať vo svojich tabuľkách iba klientov, na ktorých dostanú čo najvyššie dotácie a s ktorými je čo najmenej starostí. A tak pánom farárom zostanú tí, ktorých nikto nechce. Ktorí neprichádzajú podľa toho, ako sa uvoľňuje miesto v tabuľke, ale podľa toho, ako potrebujú pomoc. Dvere a srdcia pánov farárov sú vždy otvorené, len potom nesedia tabuľky.
Písal mi premiér, že by nejako pomohol. Ako, keď pred jeho úradníkmi musia tieto komunity občas skrývať ľudí a zvieratá? A potom sa spovedajú z hriechu, že pomáhajú na čierno, mimo tabuliek. Nejde len o počty ľudí, ale aj o prístup. Každý človek si nesie iné zranenie a trápenia. Potrebuje prijatie, lásku a trpezlivosť viac ako balíčky psychofarmaceutických prípravkov a štandardizované prístupy.
Sedel som nedávno s farmármi na farme pri Zemplínskej šírave. Zažili veľa zlého zo strany štátu a mafie (rozdiel medzi nimi sa niekedy hľadá veľmi ťažko). Tí, čo správne vypĺňali vrecká a tabuľky úradníkov, sa mali dobre, a tí, ktorí chceli poctivo hospodáriť na svojich poliach, boli šikanovaní.
Som priemyselný inžinier a viem, že štandardy nám pomáhajú k efektívnosti, ale aj bezpečnosti a kvalite procesov. Lenže v práci s ľuďmi musia byť srdce a zdravý rozum nad štandardmi. Ak sa raz ocitneme pri nebeskej bráne, vrátnik od nás nebude pýtať certifikáty a tabuľky, ale bude sa pozerať na naše skutky lásky a milosrdenstva, ktoré sme urobili tým posledným.
