Elektromobilita bola jednou z horúcich tém prvého panelu s názvom Náklady a benefity zelenej transformácie. Európska komisia vníma prechod k elektromobilite ako jeden z kľúčových prvkov zníženia emisií z dopravy. „Veľa sa hovorí o prechode na čistú dopravu. Pozrime sa však na Európu. Máme približne 250 miliónov osobných áut, ktoré tvoria 15 % našich emisií. Na globálnej úrovni je to približne jedno percento. Aj keby všetky autá na fosílne palivá zajtra zmizli a nahradili by sme ich elektromobilmi, vplyv na svetovú uhlíkovú stopu by bol minimálny,“ uviedol generálny riaditeľ Slovnaftu Marek Senkovič. Tiež zdôraznil, že Európa by svoju pozornosť mala zamerať na iné sektory ekonomiky, napríklad na lodnú dopravu, kde by efekt klimatických opatrení mohol byť významnejší. „Namiesto elektromobilov sa zamerajme na lode,“ hovorí.
Britský splnomocnenec pri COP26 John Murton priznáva, že prevádzka elektromobilov je lacnejšia ako používanie áut so spaľovacím motorom. Podobný vývoj je aj v energetike, kde výroba solárnej či veternej elektriny začína byť lacnejšia než výroba elektriny z fosílnych palív. „Ekonomika založená na fosílnych palivách zaniká. Nemôžeme v Európe strkať hlavu do piesku a predstierať, že sa to nedeje,“ uviedol J. Murton. Prevádzkovanie a servis elektromobilu súvisí s počtom jeho pohyblivých častí. Kým auto na batérie má zhruba 50 častí, auto na spaľovací motor zhruba 1 500. „Celoživotné náklady na elektromobil sú už dnes nižšie ako celoživotné náklady na auto so spaľovacím motorom. Už dnes je lacnejšie prevádzkovať elektromobil. Postupne bude klesať aj nákupná cena,“ dodal J. Murton.
Odborníci sa ďalej zhodujú, že je potrebná celosvetová spolupráca. „Sme v situácii, keď stojíme pred veľkou riekou na brehu a je otázne, či Európa pôjde prvá, skočí do vody a možno sa utopí, alebo s inými kontinentmi postaví spoločný most a prejde cez tú rieku. Jednoducho, ja si myslím, že Európa nemôže ísť sama v boji proti klimatickým zmenám,“ dopĺňa M. Senkovič.
Slovensko má silný priemyselný sektor, a preto niektoré zmeny klimatického zákona vníma veľmi citlivo. Ako je európsky a slovenský priemysel pripravený na zelenú transformáciu? Aké riešenia by mohli byť aplikovateľné na tieto odvetvia? Aké politické stimuly môžu pomôcť z krátkodobého a dlhodobého hľadiska, aby sme dosiahli európske ciele dekarbonizácie? O týchto otázkach sa diskutovalo v druhom bloku s názvom Ocitne sa slovenský priemysel na európskej periférii?.
Priemysel bude potrebovať finančnú injekciu na to, aby sme na Slovensku dokázali splniť všetky ciele dekarbonizácie. „Momentálne pracujeme na troch nástrojoch podpory. V pláne obnovy počítame s 350 miliónmi eur na dekarbonizáciu priemyslu. Ďalej máme modernizačný fond, kde momentálne rozbiehame teplárenstvo, nasledovať bude priemysel. Tretím nástrojom bude kompenzácia nepriamych nákladov,“ otvára diskusiu Milan Zvara, riaditeľ odboru politiky znižovania emisií skleníkových plynov na Ministerstve životného prostredia SR.
Rok 2030 bude medzníkom, keď sa v priemysle začnú vo veľkom zavádzať prelomové technológie. Oceliarsky priemysel hrá dôležitú úlohu pri tejto zmene. Väčšina technológií budúcnosti ako elektromobily či obnoviteľné zdroje elektriny sú postavené z ocele. „Ak chce Európska únia splniť svoj cieľ znížiť emisie o 55 % do roku 2030 oproti roku 1990, bude na to jednoznačne potrebovať oceľ. Napríklad veterná elektráreň potrebuje v priemere okolo 200 ton ocele na jeden inštalovaný megawatt. Zelenú oceľ budú na svoju dekarbonizáciu okrem energetiky potrebovať aj mnohé iné sektory, napríklad doprava,“ hovorí Juraj Sabol, generálny manažér pre stratégiu a riadenie projektov z U. S. Steel Košice.
Rýchle a nepredvídateľné zmeny tlačia slovenský priemysel k múru. „Mnohé dekarbonizačné riešenia a nástroje sú priamo postavené na využití ocele. Treba však zároveň dodať, že priemysel, nielen náš, potrebuje stabilitu a predvídateľnosť a z tohto pohľadu je navyšovanie už prijatých cieľov bez toho, aby o nich existovala globálna dohoda, nie úplne štandardným krokom. Politici by si mali uvedomiť, že by sa nemalo stať pravidlom robiť zmeny týchto rozmerov bez konzultácie s dotknutými stranami a bez náležitého preskúmania dosahu,“ uzatvára J. Sabol.
Rozvoj obnoviteľných zdrojov je vždy aktuálna téma, a preto sa jej nevyhli ani diskutujúci počas tretieho dňa podujatia. V porovnaní so susednými krajinami sa Slovensko nachádza na najnižšej priečke v rebríčku, pokiaľ ide o ciele v oblasti OZE a energetický mix. „Je mimoriadne dôležité, aby krajiny začali spolupracovať a nevytvárali si predstavu sebestačných energetických ostrovčekov,“ hovorí Genady Kondarev, výskumník pre strednú a východnú Európu z E3G.
Počas diskusie sa mohli poslucháči v ankete vyjadriť, ktorý obnoviteľný zdroj má najväčší potenciál rozvíjať sa na Slovensku. Solárna (45 %) a geotermálna energia (41 %) boli na vedúcej priečke v ankete, nasledovala vodná energia (36 %), zelený vodík (27 %), biomasa (14 %), spaľovanie odpadov (14 %) a veterná energia (5 %). Výsledky ankety sa zdali prekvapujúce. „Vietor má obrovský potenciál aj na Slovensku. Pozrime sa do Rakúska, ten vietor, ktorý tam majú, sa neotáča na hraniciach. Na Slovensku je tzv. princíp NIMBY (z angl. not in my back yard). Ľudia sa boja nových vecí. Obce v Rakúsku z veterných elektrární len profitujú,“ reaguje na výsledky Karol Galek, štátny tajomník Ministerstva hospodárstva SR. Dodáva: „OZE budú nákladovo efektívne vtedy, keď budú umiestnené vo vhodnej lokalite, kde ich obyvatelia akceptujú a kde budú spĺňať zásady ochrany životného prostredia. Po splnení týchto podmienok a kritérií nie je dôvod klásť prekážky akejkoľvek zelenej technológii. Ak by som však mal vyzdvihnúť jeden perspektívny domáci zdroj, upriamil by som pozornosť na geotermálnu energiu.“
Ďalší blok bol venovaný obnove budov ako dôležitému pilieru dekarbonizácie Slovenska. Sektor budov je v súčasnosti zodpovedný za takmer 38 % emisií skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia prichádza s novými iniciatívami, ktoré by mali vyústiť do zníženia emisií v sektore budov. Slovenská vláda zareagovala veľmi promptne a predovšetkým v pláne obnovy vyčlenila značné prostriedky na renováciu nielen rodinných domov, ale aj verejných budov. Podľa komisie je dôležitý celostný prístup k samotnej budove, to znamená, že súčasťou obnovy by mala byť aj integrácia OZE, ďalej by sa mal klásť dôraz na obehovosť, mala by sa zohľadniť uhlíková stopa celého životného cyklu, ako aj zdravotné a environmentálne vplyvy.
Podujatie uzavrel piaty blok venovaný transformácii automobilového priemyslu. Predmetom diskusie boli trendy, ktoré budú transformáciu formovať. Slovensko má v tejto oblasti veľmi dobrú pozíciu v porovnaní s inými členskými krajinami EÚ. Preklenutie výroby smerom k elektromobilom či batériám urýchlia okrem súbežných procesov dekarbonizácie a automatizácie aj nové návrhy Európskej komisie. Napriek nespochybniteľným trendom na Slovensku chýbajú konkrétne plány a predstavy, ako tunajší automobilový priemysel transformovať. Rovnako chýbajú aj plány transformácie regiónov s vysokou závislosťou od výroby áut.
„Automobilový priemysel vždy tvoril nosný pilier priemyslu Európy. V súčasnosti vidíme, že jedným z megatrendov je globalizácia. Hospodárske ťažisko automobilového priemyslu sa presúva z EÚ a USA do Ázie. V Číne sa momentálne produkuje 26 miliónov áut ročne v porovnaní s 22 miliónmi v EÚ. A Čína takisto patrila k prvým krajinám, kde sa začali vyrábať elektromobily a má rozvinuté odvetvie výroby batérií,“ otvorila diskusiu Monika Sitárová, viceprezidentka Poradnej komisie pre priemyselné zmeny z Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru.
Podľa výzvy, ktorá je stanovená v stratégii EÚ pre udržateľnú a inteligentnú mobilitu, bude na európskych cestách do roku 2030 v prevádzke aspoň 30 miliónov osobných vozidiel s nulovými emisiami. „Od roku 2035 bude povolené uvádzať na trh len vozidlá s nulovými emisiami,“ dodáva M. Sitárová. Problémom je však stále pretrvávajúci nedostatok nabíjacích staníc v Európe. Aktuálne je k dispozícii 213-tisíc nabíjacích staníc v celej Európe, z toho 70 % sa nachádza v Holandsku, Nemecku a vo Francúzsku.
Okrem dekarbonizácie automobilového priemyslu diskutujúci otvorili aj otázku zamestnanosti. Tieto procesy budú mať významný dosah na zamestnancov, pretože výroba elektromobilu vyžaduje podstatne menej komponentov ako výroba automobilu na fosílne palivá. „Všetky predpoklady hovoria, že počet pracovných miest sa bude u nás znižovať. Nepriaznivo to zasiahne hlavne zamestnancov vykonávajúcich manuálne práce, ktorých nebude také jednoduché preškoliť,“ hovorí Monika Martišková zastupujúca Stredoeurópsky inštitút pre výskum práce. Nie je to však nič nové, pretože už teraz sa vplyvom automatizácie presúvajú niektoré manuálne práce na robotiku. Dodáva: „Už dávno sme mali mať zavedené zmysluplné politiky rekvalifikácie súčasných zamestnancov a motivovať ich vo vzdelávaní.“
