„Už podľa rúšok, ktoré máme na tvárach, je zrejmé, že žijeme v zaujímavej až zlomovej dobe. Niečo vieme, ale veľa nevieme povedať o tom, čo nás v najbližšom období čaká,“ konštatoval na úvod svojho vystúpenia I. Mikloš, ktorý bol a je skeptický z hľadiska predpovedania budúcnosti. Dôvodom toho je aj skutočnosť, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia študoval a aj prednášal odborný predmet zameraný na dlhodobé prognózovanie a plánovanie. Vtedy sa mnohé prognózy venovali napr. „zlomovému“ roku 2000 a snažili sa modelovať, ako bude svet v tomto roku a po ňom vyzerať. Realita však bola diametrálne odlišná od toho, čo väčšina z týchto prognóz predpovedala.
O to ťažšie je predvídať to, čo bude v najbližších rokoch, keď sa jedna éra končí a iná, nová, sa začína. Končí sa éra, ktorá podľa I. Mikloša odštartovala dvomi zásadnými udalosťami – prvou bol pád komunistického režimu a nástup liberálnej demokracie a druhou nástup nových technológií vrátane internetu. Táto éra sa končí aj preto, že do globálnej ekonomickej a finančnej krízy v r. 2008 – 2009 si všetci mysleli, že liberálna demokracia aj v ekonomike ovládne celý svet a bude fungovať. „Dnes sa však ukazuje, že počet krajín, ktoré sú slobodné, demokratické, klesá a narastá počet autoritatívnych krajín. A to vidno aj v ekonomickej oblasti. Ak doteraz rástla otvorenosť svetového obchodu, v posledných rokoch sa svet uzatvára a rastie ekonomický nacionalizmus. To mení základnú paradigmu fungovania sveta a ohrozuje to celkový ekonomický rast, a to najviac malých a otvorených ekonomík, akou je určite aj tá slovenská,“ hovorí I. Mikloš.
Na tému svojej prednášky sa I. Mikloš pozrel z troch hľadísk. Z globálneho, pretože to zásadným spôsobom ovplyvní nielen svet ako taký, ale aj našu slovenskú ekonomiku. Druhým pohľadom bola situácia v Európskej únii a to, aké výzvy a príležitosti prináša terajší vývoj. Nakoniec svoje úvahy zameral na stav a očakávania tohto vývoja v reáliách Slovenska. „Nebudem hovoriť o tom, ako to bude, lebo to neviem, ale budem hovoriť o tom, ako nad týmito vecami rozmýšľam, ako ich vnímam, čo považujem za dôležité a čo bude podľa mňa určovať to, kam sa to celé bude hýbať,“ vysvetlil I. Mikloš.
V prvej časti nášho seriálu vám teda priblížime pohľad I. Mikloša do nedávnej histórie globálneho ekonomického vývoja a to, ako tento vývoj ovplyvnil a stále ovplyvňuje aj našu súčasnosť. Dozviete sa, v čom boli krízy z nedávnej aj vzdialenejšej minulosti podobné tej dnešnej a naopak, v čom je tá dnešná odlišná. I. Mikloš pomenúva faktory, ktoré tieto krízy odštartovali, a prečo politici s niektorými vecami neprestali, aj keď sme ich už nepotrebovali.
Praskajúce bubliny a nalievanie peňazí
Na začiatku nového milénia prevládali predstavy, že mnohé veci budú úplne inak, ako sme boli zvyknutí, že nebudú krízy a aj vďaka novým technológiám budeme mať všetko pod kontrolou a ekonomika bude stále rásť. Tento model dostal v anglosaských krajinách aj svoje pomenovanie – Great Moderation. Vytriezvením bola už spomínaná globálna ekonomická a finančná kríza v r. 2008 – 2009, pričom po približne 12 rokoch zažívame ďalšiu krízu. Táto je do istej miery bezprecedentná tým, že je jednou zo štyroch kríz za posledných sto rokov, ktoré mali dosah na celý svet. Ak sa na to pozrieme z ekonomického a finančného hľadiska, je tu v porovnaní s minulosťou aj ďalší rozdiel – dnešná kríza je krízou na dopytovej aj ponukovej strane. To samozrejme ešte viac sťažuje predikciu jej dosahu a ďalšieho vývoja pre nasledujúce obdobia.
Čo to znamená? Väčšina cyklických kríz sú krízy na dopytovej strane, t. j. keď dôjde k prehriatiu ekonomiky a následnej recesii, tak sa z dôvodu krachu firiem a strachu spotrebiteľov, ktorí prestanú nakupovať, resp. znížia spotrebu, zníži aj dopyt. Ponuková kríza, ktorú bolo možné naposledy identifikovať pri ropných šokoch v období 1973 – 1979, je podstatne zriedkavejšia. Napriek tomu, že sme sa teraz dostali do krízy na strane dopytu aj ponuky, stala sa zaujímavá vec – recesia bola relatívne veľmi malá. Došlo k pomerne rýchlemu oživeniu. Ponukové šoky však stále pretrvávajú, rovnako ako samotná pandémia. Rok 2020 bol rokom ekonomického prepadu a rok 2021 sa javí už ako rok aj keď neistého, ale predsa len rastu. „Aby sme pochopili tieto súvislosti, musíme sa vrátiť trochu do histórie a pozrieť sa na to, čo sa dialo približne od roku 2000,“ hovorí I. Mikloš.
V roku 2001 praskla dot-com bublina a prišlo, najmä v USA, k cyklickej, avšak nie hlbokej kríze. Tá bola vyvolaná enormným rastom akcií a aktív internetového biznisu. Keď bublina praskla, padla burza a došlo k následnej recesii, na ktorú Centrálna banka (FED) USA reagovala svojimi nástrojmi. Ekonomika USA je stále jedným z určujúcich prvkov globálnej ekonomiky, pričom jej podiel na svetovej ekonomike sa od osemdesiatych rokov neznížil a predstavuje stále približne 25 % celosvetového HDP. Naopak, podiel európskej ekonomiky na svetovom HDP výrazne klesol. Navyše dolár ako svetová rezervná mena dokonca za posledné roky posilňoval. FED po vypuknutí recesie začal ekonomiku stimulovať tým, že znížil úrokové sadzby, zlacnil peniaze a začal nalievať do ekonomiky ďalšie peniaze. Najmä to zlacnenie viedlo k tomu, že menová expanzia v rokoch 2001 – 2008 bola nevídaná. Do svetovej ekonomiky sa takto za osem rokov nalialo viac dolárov ako dovtedy za posledných 87 rokov. To však spustilo obrovskú realitnú bublinu nielen v USA, ale aj iných krajinách. Po zastavení rastu cien nehnuteľností sa to s odstupom prejavilo v podobe globálnej finančnej krízy.
Keď zamrznú finančné toky
Väčšina dopytových, cyklických kríz sa dá na základe indikátora, akým je prasknutie realitných bublín, predvídať. Kríze v roku 2008, keď padla jedna z najväčších bánk Lehman Brothers, predchádzalo zastavenie rastu cien nehnuteľností v roku 2006, ktoré nepretržite a veľmi rýchlo rástli už od roku 2001. Základný problém bol v tom, že vláda USA politicky podporovala lacné hypotéky s nízkymi úrokmi a banky dávali hypotéky aj bez ručenia. Od júla 2006 začali ceny nehnuteľností klesať a došlo k tomu, že mnohí prestali svoje záväzky splácať. A to nielen tí, ktorí na to nemali, ale aj tí, ktorí na to mali. Dôvodom bolo, že to, čím za tie pôžičky ručili, malo pri poklese cien nehnuteľností menšiu hodnotu, ako bola hodnota ich záväzku voči banke. Tým sa zrýchlila platobná neschopnosť medzi bankami vlastniacimi veľa „toxických“ aktív, ktorých základom boli hypotekárne finančné produkty. Keď po páde Lehman Brothers vypukla na finančných trhoch panika, zastavili sa finančné toky. Veľmi rýchlo a v zásade správne v tejto situácii zareagoval FED, ktorý začal do ekonomiky nalievať spomínané obrovské množstvá peňazí. Jeho príklad nasledovali aj ďalšie centrálne banky. Ak by sa to nestalo, zmrznuté finančné toky by priniesli obrovskú vlnu bankrotov. „Hovorím síce o minulosti, ale je to dôležité pre pochopenie toho, čo sa deje teraz. Treba totiž rozlišovať medzi pojmami insolventnosť a nelikvidnosť. Nalievaním štátnych peňazí do ekonomiky sa rozmrazili finančné toky, čo zachránilo pred krachom nielen nesolventné, ale aj nelikvidné podniky. A to je kľúčové,“ konštatuje I. Mikloš.
Nesystémové kroky a zmäkčovanie ekonomického prostredia
Ak má ekonomika fungovať dobre a ak má byť konkurencieschopná v dlhodobom horizonte, tak musí na trhu existovať konkurencia, ktorá čistí trhy o nesolventné, t. j. nekonkurencieschopné podniky. V dnešnej dobe už takmer všetky podniky potrebujú úvery napr. na prevádzkové výdavky, ale aj iné. Ak by v tejto situácii opäť zmrzli finančné toky a nepodarí sa ich oživiť, následná recesia by netrvala rok ako v roku 2009, ale trvala by oveľa dlhšie, pretože by postihla aj zdravé, solventné firmy, ktoré by nemali likviditu. Toto riešenie má aj svoju odvrátenú stranu. Politika a prístup, ktoré boli potrebné pre nejaké konkrétne obdobie, pokračuje až dodnes. Kvantitatívne uvoľňovanie pretrvalo najmä v Európe, v USA sa od neho snažili už skôr odstúpiť, ale opäť prišla kríza v podobe COVID-19. A prečo je to problém? Lebo takýmto prístupom a politikou sa zmäkčuje ekonomické prostredie a udržiavajú sa pri živote aj nesolventné firmy, nedochádza k potrebnej reštrukturalizácii ani k potrebným reformám. Ak sa pozrieme do EÚ, najviac problémov s konkurencieschopnosťou má juh Európy, ako napr. Taliansko, Grécko, Španielsko, pretože nerobia reformy a sú veľmi zadlžené. V situácii, keď sú „peniaze zadarmo“ a úrokové miery sú blízke nule, vlády takýchto krajín takmer nič nenúti robiť reformy. A tým sa predlžuje stav, ktorý je v zásade dlhodobo neudržateľný.
Pokračovanie v ďalšom čísle.
Spracované podľa prednášky Ivana Mikloša na medzinárodnej konferencii ENERGOFÓRUM 2021.
