V rámci balíčka Čistá energia pre všetkých Európanov sa štyri z ôsmich legislatívnych návrhov priamo dotýkajú energetickej efektívnosti. Aké ciele si tieto nové smernice kladú a v čom by mali byť iné, ako doterajšie nariadenia?
Ciele nového legislatívneho balíčka sú ambiciózne. V prípade energetickej efektívnosti sú stanovené tri ciele: zníženie primárnej energetickej spotreby a konečnej energetickej spotreby o 32,5 %, obnova 3 % podlahovej plochy verejných budov nespĺňajúcich minimálne kritériá energetickej hospodárnosti a dosiahnutie úspor energie. Až na Maltu a Cyprus majú všetky členské štáty povinnosť dosiahnuť ročne do roku 2030 minimálne 0,8 % úspor energie z priemeru ich konečnej energetickej spotreby za ostatné tri roky. Tento vzorec cieľa úspor energie nezohľadňuje štruktúru priemyslu členských štátov, ich históriu a výsledky v oblasti dosahovania energetických úspor, klimatické podmienky ani ďalšie iné špecifiká, ktoré majú zásadný vplyv na celkový potenciál úspor energie. Ide pri tom o cieľ, ktorého plnenie je pre členské štáty záväzné, čo znamená, že v prípade jeho nenaplnenia hrozia členským štátom sankcie. Pre Slovensko to v praxi znamená, že aj keď je cieľová hodnota na obdobie 2021 – 2030 v absolútnom vyjadrení nižšia ako hodnota za aktuálne programové obdobie, jej dosiahnutie bude omnoho náročnejšie. A to najmä z dvoch dôvodov – pôvodná smernica o energetickej efektívnosti umožňovala pri vykazovaní plnenia cieľa aj rad flexibilít, ktoré nová smernica neumožňuje. Druhým dôvodom je, že opatrenia s krátkou návratnosťou už boli v prevažnej miere vyčerpané. Je reálny predpoklad, že v budúcom období bude vôľa a ochota podnikov realizovať opatrenia na zvýšenie energetickej efektívnosti s dlhšou návratnosťou limitovaná mierou podpory z verejných zdrojov, ako aj samotnou atraktivitou podporných mechanizmov. Pokiaľ ide o ciele týkajúce sa obnoviteľných zdrojov energie, za zmienku stojí fakt, že tie si mohli členské štáty stanoviť samy so zohľadnením ich možností a potenciálu.
Európska únia navrhuje v rámci cieľov do roku 2030 zvýšenie energetickej účinnosti až o 32,5 %. Čo to znamená z pohľadu Slovenska?
Cieľ energetickej efektívnosti Európskej únie vo výške 32,5 % predstavuje pokles konečnej a primárnej energetickej spotreby oproti hodnotám, ktoré boli projektované na rok 2030 v roku 2007 prostredníctvom modelovacieho nástroja PRIMES. Vzhľadom na doterajší vývoj spotreby energie však považujeme dosiahnutie tejto ambície za málo pravdepodobné. Slovenská republika preto z toho dôvodu notifikovala ambíciu dosiahnuť ciele na strane konečnej a primárnej energetickej spotreby na úrovni 30,3 %. Omnoho reálnejšie pre Slovensko je však dosiahnutie hodnoty 28,36 %, preto bol v Integrovanom národnom energetickom a klimatickom pláne SR uvedený aj tento variantný scenár, ktorý dostal prívlastok realistický. Východiskovým zdrojom pri tvorbe týchto scenárov bola Štúdia nízkouhlíkového rastu pre Slovensko, ktorá bola vyhotovená na Ministerstve životného prostredia SR v spolupráci so Svetovou bankou. V absolútnom vyjadrení znamená pre Slovensko dosiahnutie úrovne 30,3 % v roku 2030 na primárnej energetickej spotrebe 15,7 Mtoe a na konečnej energetickej spotrebe 10,17 Mtoe. V realistickom scenári je hodnota primárnej energetickej spotreby 16,15 Mtoe a hodnota konečnej energetickej spotreby 10,44 Mtoe.
Podľa odhadov Koalície pre energetické úspory, ktorá združuje 500 rôznych asociácií, firiem a družstiev, vytvorí nová legislatíva okolo 840-tisíc pracovných miest v Európskej únii. Z toho vidno, že energetická efektívnosť má pozitívny vplyv aj na trh práce. Ako si to vysvetľujete?
Spôsob, akým sa Koalícia pre energetické úspory dopracovala k tomuto číslu, nám nie je známy. Z hľadiska hodnotenia dosahu energetických úspor na zamestnanosť treba túto problematiku vnímať z minimálne dvoch uhlov pohľadu. Ten prvý je pozitívny a daný tým, že v záujme zvyšovania konkurencieschopnosti budú firmy nútené investovať do nových technológií, čo bude zároveň spojené so snahou firiem v čo najväčšej možnej miere automatizovať výrobu. Dôsledkom tohto trendu bude okrem dosahovania merných úspor energie aj zvýšený dopyt po profesiách a kvalifikovaných odborníkoch. Nakoľko však snaha o zvyšovanie konkurencieschopnosti nie je vždy spojená s automatickým nárastom produkcie, je predpoklad, že súčasťou tohto trendu bude aj pokles zamestnancov z dôvodu automatizácie procesov. To, v akej miere prispeje tento trend k nárastu zamestnanosti a či vôbec, ukáže až budúcnosť. Druhý uhol pohľadu je postavený na vnímaní problematiky cez optiku postavenia podnikov, ktoré čelia konkurencii z krajín mimo EÚ, na ktoré sa nevzťahujú prísne požiadavky a limity EÚ súvisiace s dodržiavaním energetických a klimatických cieľov, z ktorých mnohé sú pre tieto štáty záväzné. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že aj keď je Slovenská republika, podobne ako ostatné členské štáty EÚ, povinná plniť záväzný cieľ úspor energie na strane konečného spotrebiteľa, nevynucuje si toto plnenie formou uvalenia povinnosti na konečného spotrebiteľa (teda aj podniku) prostredníctvom tzv. povinných schém. Týmto sa radíme do menšej množiny členských štátov EÚ, ktoré plnenie tohto cieľa zabezpečujú výlučne tzv. politickými opatreniami, teda namiesto uvalenia povinnosti podnikom vyvíjame snahu, najmä vo vzťahu k podnikom, viesť dialóg a získavať potrebné údaje na dobrovoľnej báze. V tomto smere sú kľúčovým opatrením tzv. dobrovoľné dohody o úspore energie, prostredníctvom ktorých podniky deklarujú snahu znižovať svoju energetickú náročnosť a vyjadrujú záväzok o dosiahnutom plnení informovať štát, konkrétne Ministerstvo hospodárstva SR. Najmä na základe dobrých skúseností z minulosti bude Slovensko v tomto trende pokračovať aj naďalej, čím z veľkej časti minimalizuje negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie a zároveň tiež prispeje k stabilnému prostrediu na trhu práce.
Priemysel má byť aj po roku 2021 najvýznamnejším sektorom z hľadiska dosahovania úspor energie. Na ktoré oblasti by sa mal priemyselný podnik zamerať, ak sa chce vydať na cestu zvyšovania svojej energetickej efektívnosti?
Miera pozornosti podniku, pokiaľ ide o úspory energie, je priamo závislá od poradia, v akom sa nachádzajú náklady na energiu v rebríčku jeho nákladových položiek. Tento pohľad môže čiastočne zmeniť zavedenie Systému energetického manažérstva podľa ISO 50001. Dôležitým ukazovateľom pre podniky, pokiaľ ide o realizovateľnosť projektov, je návratnosť, ktorá by v priemere nemala presiahnuť 18, max. 24 mesiacov (príp. viac v závislosti od finančnej hodnoty projektu a vzťahu ku core biznisu). Z analýzy údajov dostupných energetických auditov vykonaných v slovenských podnikoch v období rokov 2013 – 2017 vyplýva, že potenciál úspor energie pri opatreniach s krátkou návratnosťou do dvoch rokov je cca 28 %. Zvyšný potenciál zodpovedá opatreniam s dlhšou návratnosťou. Mnoho slovenských podnikov, najmä malých a stredných, však veľakrát nemá prehľad o opatreniach, ktoré by im prostredníctvom ušetrených nákladov na energiu mohli vrátiť náklady na vstupnú investíciu v expresne krátkom čase. V tomto smere by bolo dobré vo vzťahu k podnikom spustiť väčšiu osvetu a zároveň v nich vzbudiť väčší záujem o vykonanie energetických auditov alebo o zavedenie systémov energetického manažérstva. V mnohých prípadoch dostávajú podniky podnety súvisiace s úsporami priamo od svojich dodávateľov. Ukázalo sa, že vhodným nastavením komunikačnej matice medzi dodávateľom, oddelením nákupu a technickým, resp. investičným oddelením možno dosiahnuť veľmi zaujímavé úspory energie. Náklady na energiu ako prevádzkové náklady často nie sú zohľadnené pri výberových konaniach, čím v procese nákupu nie sú zohľadnené celkové náklady vlastníctva, čo tiež v značnej miere eliminuje priestor na znižovanie energetickej náročnosti. Keď je reč o opatreniach na podporu zvyšovania energetickej efektívnosti, väčšinou majú podniky na mysli investičné akcie. Je však mnoho efektívnych prevádzkových opatrení, ako je napr. výmena tesniacich šnúr za mechanické upchávky alebo rôzne formy behaviorálnych opatrení sprostredkovaných zamestnancom ako súčasť krátkych školení a workshopov.
Ako prijímajú priemyselné podniky povinnosť realizovať energetické audity raz za štyri roky? Nie je to len „povinná jazda“ bez následnej realizácie opatrení, ktoré by reálne mohli zlepšiť ich ekonomiku?
Treba si uvedomiť, že energetický audit je štandardná služba, ktorú poskytuje oprávnený subjekt alebo osoba na základe objednávky od subjektu, ktorý o takúto službu požiada. Rozsah a kvalita poskytnutých služieb štandardne zodpovedajú cene, ktorú je kupujúci subjekt ochotný zaplatiť. Z tých podnikov, ktoré majú povinnosť vykonať energetický audit, je veľké množstvo takých, ktorých spotreba energie a náklady na energiu sú vo vzťahu k celkovým nákladom také nízke, že je malá pravdepodobnosť, že náklady na audit sa im v dohľadnom čase vrátia, ak vôbec. Na druhej strane sú aj veľké podniky, ktoré majú vlastné oddelenie energetiky, ktoré má dostatočné kapacity a zázemie na to, aby kľúčové opatrenia identifikovalo samo, bez externej pomoci. Možno konštatovať, že v spomenutých prípadoch je energetický audit veľakrát len „povinnou jazdou“ a potvrdenie o audite slúži len ako dôkaz o splnení si zákonnej povinnosti. Základným problémom je, že povinnosť vykonať veľký audit vyplývajúca zo smernice o energetickej efektívnosti sa vzťahuje na veľký podnik, nie na spotrebu energie. To samozrejme spôsobuje problémy aj ostatným členským štátom, a preto je táto problematika veľmi často a intenzívne diskutovaná aj na medzinárodných podujatiach venovaných energetickej efektívnosti. Veríme, že konštruktívne závery týchto diskusií budú zohľadnené aj pri najbližšej novele smernice ohlásenej v rámci Green Deal v roku 2021. Aby som bol objektívny, treba dodať, že aj napriek nie práve najšťastnejšiemu spôsobu, akým energetické audity uchopila smernica o energetickej efektívnosti, je veľa podnikov, ktoré majú záujem o vykonanie kvalitných hĺbkových energetických auditov. Tieto podniky cielene vyhľadávajú renomovaných energetických audítorov, ktorí sú väčšinou zárukou toho, že prostriedky vynaložené na audit sa im v podobe úspor nákladov na energiu v dohľadnom čase vrátia, prípadne sa znásobia.
V praxi niektorých západných ekonomík sa objavili aj projekty zvyšovania energetickej efektívnosti prostredníctvom aukcií. Pre štyrmi rokmi takýto model pod názvom STEP up! zaviedlo Nemecko a dlhoročnú tradíciu v uvedenej oblasti má aj Švajčiarsko. V čom teda spočíva prínos systému aukcií a máme s ním nejaké skúsenosti aj na Slovensku?
Projekt STEP up! bol odpoveďou Nemeckého ministerstva hospodárstva a energetiky na zvýšené ambície Nemecka v oblasti úspor energie. Cieľom bolo zapojiť podniky do procesu dosahovania úspor energie motivačnou formou. V apríli minulého roka sa projekt mierne pretransformoval, čo sa odrazilo nie len na jeho názve (WEnEff), ale najmä na podmienkach účasti z hľadiska návratnosti podávaných projektov a tiež v zmene hlavného sledovaného ukazovateľa. Pôvodne bola hlavným ukazovateľom miera požadovanej podpory na ušetrenú kWh, tá sa následne zmenila na mieru podpory na ušetrenú tonu CO2 za rok. Táto zmena súvisela najmä so snahou Nemecka o dekarbonizáciu ešte pred rokom 2040. Veľký prínos tohto modelu spočíva v tom, že žiadateľovi sa poskytne len taká miera podpory, ktorá je pre realizáciu projektu nevyhnutná. Tým sa šetria verejné zdroje a podpora je alokovaná prioritne pre tie projekty, ktoré sú nákladovo najefektívnejšie, avšak bez podpory z verejných zdrojov by nemohli byť realizované. V prípade nemeckého projektu sa tento prínos prejavil v podobe takmer 7 % úspory nákladov oproti tomu, keď predpokladaná miera spolufinancovania bola na úrovni 30 % a výsledná miera bola 23,5 %. To je zásadná zmena v porovnaní so spolufinancovaním napr. zo štrukturálnych fondov, keď je alokácia určená už vopred vo výzve a nezisťuje sa, či žiadateľ aj skutočne ponúkaný objem prostriedkov na daný účel potrebuje. Tieto informácie sa preverujú až následne v podobe kontroly oprávnených výdavkov, čo je asi jedna z hlavných bariér, ktorá podniky odrádza od zapájania sa do zverejnených výziev. Hlavnými výzvami takéhoto modelu sú najmä zabezpečenie finančných zdrojov a nastavenie pravidiel poskytovania podpory tak, aby boli v súlade s pravidlami o poskytovaní štátnej pomoci. V Nemecku sa podarilo oboje. Na Slovensku s obdobným systémom zatiaľ skúsenosti nemáme, avšak opatrenie tohto druhu je notifikované ako jedno z opatrení na podporu energetickej efektívnosti v Integrovanom národnom energeticko-klimatickom pláne SR. Inšpiráciu sme prebrali práve z Nemecka, ktoré sa s nami na stretnutí konanom v Bratislave minulého roku s podporu projektu Európskej komisie TAIEX podelilo o všetky dôležité informácie týkajúce sa tohto modelu. Rámec opatrenia sme mierne upravili tak, aby bol jeho záber o čosi komplexnejší a aby prispieval aj k plneniu iných energetických a klimatických cieľov, nielen tých, ktoré sa priamo týkajú energetickej efektívnosti. Vzhľadom na veľmi obmedzené možnosti grantovej podpory, prostredníctvom ktorej by bolo možné projekty na základe tohto modelu financovať, vidíme zatiaľ skôr priestor vo využití finančných nástrojov.
Ako vidíte budúcnosť z hľadiska zvyšovania energetickej efektívnosti v slovenskom priemysle v najbližších rokoch? Vidieť u podnikov záujem venovať tejto téme dostatočnú pozornosť? Kde vidíte najväčší potenciál znižovania spotreby energie v rámci priemyselných podnikov na Slovensku?
Podniky šetria v prvom rade náklady. Ak sú tieto náklady spojené s úsporou energie a zároveň sú pre podnik zaujímavé, prichádza na rad energetická efektívnosť. Jednou z krajín, ktorú možno považovať za „výkladnú skriňu“ a vzor, pokiaľ ide o zvyšovanie energetickej efektívnosti, je Fínsko. Fínom sa darí rozvíjať a podporovať energetickú efektívnosť systematicky od 90. rokov na viacerých úrovniach národného hospodárstva vrátane priemyslu, hlavne prostredníctvom dobrovoľných dohôd. Za základ svojho úspechu považujú najmä správne nastavenú komunikáciu a vyváženú spoluprácu zo strany štátu smerom k priemyselným asociáciám, združeniam a podnikom. Okrem toho platí pravidlo, že podniky, ktoré majú ambíciu, aby boli ich projekty spolufinancované z verejných zdrojov, musia prispieť k plneniu cieľa úspor energie u konečného spotrebiteľa. Inými slovami musia podpísať dobrovoľnú dohodu, v ktorej sa zaviažu k dosahovaniu úspor energie v dohodnutom objeme. Na Slovensku by zavedenie takéhoto prístupu predstavovalo pre väčšinu podnikov asi studenú sprchu. Z toho dôvodu sme sa snažili navrhnúť prijateľnejšiu a zároveň motivujúcejšiu formu. Tou je, že miera, v akej sa podniky zaviažu znižovať svoju energetickú náročnosť a spotrebu, by sa mala odzrkadliť pri posudzovaní žiadosti o spolufinancovanie z verejných zdrojov. Energetická efektívnosť by tak teda nebola „KO“ kritériom, ale skôr dôležitým váhovým kritériom, ktoré by bolo pre podniky významným stimulom na šetrenie energie. Našou jednoznačnou ambíciou v tomto smere je snaha o zintenzívnenie komunikácie s podnikmi najmä prostredníctvom priemyselných združení a zväzov s cieľom postupnej integrácie energetickej efektívnosti ako bežnej súčasti ich každodenného biznisu. Našu pozornosť by sme tiež postupne radi zamerali aj na energeticky menej náročný priemysel, v ktorom je podľa medzinárodnej energetickej agentúry potenciál úspor energie až 70 %. Najdôležitejšie zo všetkého však bude vytvorenie takého prostredia, v ktorom budú mať podniky záujem o spoluprácu so štátom a budú dostatočne motivované znižovať svoju energetickú náročnosť.
