Funguje podľa vás podpora vedy/výskumu zo strany štátu? Ak nie, kde sú problémy, výzvy a ako sa dajú riešiť?

F. Duchoň: V poslednom období sa mnoho vecí zlepšilo. Napríklad sa začínajú objavovať výzvy (Plán obnovy a odolnosti alebo Agentúra pre vedu a výskum – APVV), kde možno projekty podávať len v angličtine. Svetová veda sa totiž nerobí v slovenčine a vzniká tak dobrý predpoklad objektívneho hodnotenia zo zahraničia. Je však stále na čom pracovať. Stále napríklad dbáme na vypĺňanie pracovných výkazov. Predstavte si, že svojmu zamestnávateľovi by ste vypisovali, čo ste ktorú hodinu v práci robili. Pritom toto od nás Európska komisia nechce. To je slovenský výmysel. Výkazy práce sú pre EÚ omnoho jednoduchšie a jeden pracovník sa mi vmestí na jednu A4 za celý rok. Základným elementom je teda akási dôvera vo vedeckého pracovníka. U nás sa človek cíti ako nejaký zlodej, ktorý sa do výskumného projektu prišiel nabaliť. Žiaľ, týmto stále trpíme. Potom sa venujeme viac zúradovaniu projektu (teda jeho forme) ako jeho výstupom (teda obsahu). Na Slovensku nás stále chodia kontrolovať, či sme kúpili 15 kusov počítačov a či ich naozaj máme. V EÚ som zažil celodňové obhajoby, či sa nám podarilo splniť ciele projektu. Dosť značný rozdiel, že?

A. Janota: Slovenská veda a výskum trpia dlhodobým problémom chronického podfinancovania. Toto konštatovanie nie je nové a paradoxne sa pravidelne opakuje v oficiálnych správach o slovenskej vede a výskume už desaťročia. Ignorujeme skúsenosť overenú v zahraničí, že investície do vedy, výskumu a inovácií sú investíciou do budúcnosti, ktorá sa niekoľkonásobne vráti. Ak sa aj zainvestuje do fyzickej výskumnej a inovačnej infraštruktúry, chýbajú prostriedky na údržbu a ľudské zdroje. Výrazne prevláda podpora základného výskumu a financovanie výskumu z verejných zdrojov, čo je v rozpore s aktuálnym európskym trendom. Takisto by sa malo pozerať na efektívnejšie rozdeľovanie prostriedkov. Úplne absentuje rizikový kapitál, ktorý je potrebný na rozbeh startupov a realizáciu rôznych inovačných zámerov. Veľa bude závisieť od zvládnutia vládnej stratégie podpory výskumu a vývoja do roku 2030, ktorá je zároveň jedným z míľnikov plánu obnovy. Žiaduce by bolo tiež zvyšovať zapojenie podnikateľského sektora do výskumu a vývoja. Doteraz sme deklarovali ako silnú stránku slovenského výskumného a vývojového systému ľudské zdroje. To už takisto nemusí o pár rokov platiť, pretože mladí vedci odchádzajú do iných odborov alebo do zahraničia pre nízke možnosti uplatnenia a slabé finančné ohodnotenie.

Ako (ne)prísť o finančné prostriedky z EÚ fondov a/alebo partnerov zo zahraničia v medzinárodných projektoch kvôli byrokracii, klientelizmu a pod.?

F. Duchoň: Ako som už spomínal, elementárnym predpokladom je vzájomná dôvera. Veď sme na jednej lodi a naším cieľom je efektívne čerpanie fondov a vytvorenie vedeckého alebo ekonomického prínosu. Žiaľ, zo strany niektorých našich úradníkov to nie je cítiť. Boja sa prevziať zodpovednosť, niekedy dokonca škodia, keď už aj nepomáhajú. Hľadajú sa formálne chyby, nikoho nezaujíma, či sa podarilo spraviť niečo užitočné. Oni ten obsah ani nevedia skontrolovať, nemáme na to mechanizmy. Na Slovensku sme dokonca dostali list z jednej agentúry, kde nám vyčíslili neoprávnené výdavky vo výške jedného centu. To určite nie je efektívne spravovanie verejných zdrojov. Takisto nerozumiem, prečo za zlyhanie jednotlivcov musíme vytvárať nezmyselne komplikované systémy pre ostatných. Digitalizácia týchto procesov je tiež v nedohľadne. V zahraničí to tak nie je. Mal som tú česť hodnotiť projekty aj pre Estónsko a jednoduchosť ich systému hodnotenia a celého nastavenia dotácií pre vedu a výskumu bola obdivuhodná, ba priam vyrážala dych. Neviem, prečo si nechceme zobrať príklad z takýchto krajín. Možno aj nechceme, lebo to ohrozuje práve bujný byrokratický aparát a možný klientelizmus.

A. Janota: Úspešné zapojenie do európskeho výskumu (H20202, COST a pod.) predpokladá, že máme partnerom pri riešení aktuálnych úloh čo ponúknuť, či už sú to špičkové výsledky výskumu, špičková výskumná infraštruktúra, alebo špičkoví odborníci, ktorí sú na medzinárodnom poli známi a uznávaní. Praktické skúsenosti hovoria, že zapojeniu do medzinárodných konzorcií vždy priali osobné kontakty, ktoré sú zárukou spoľahlivosti a odbornosti nás ako partnera. V niektorých schémach môže byť a býva prekážkou nedostatok zdrojov na požadované spolufinancovanie. Pokiaľ ide o štrukturálne fondy, k hlavným prekážkam patrí administratívna a byrokratická záťaž pri vykazovaní aktivít (pomohlo by napríklad, keby sa prešlo na systém uplatňovaný v H2020), potreba spolufinancovania a verejného obstarávania (ktoré je paradoxne vo väčšine prípadov zárukou toho, že sa nákup zrealizuje s vyššími nákladmi a zdĺhavejšie, než by sa dalo normálne) a z toho vyplývajúca nechuť pracovníkov opakovane do týchto procesov vstupovať, ak už majú podobnú skúsenosť za sebou.

Ako sa (ne)dá úspešne spolupracovať s priemyslom na Slovensku? Je v zahraničí v tomto iná situácia?

F. Duchoň: Myslím si, že minimálne v priestore nášho pracoviska je to pre nás každodenná záležitosť. V minulosti tu vznikali aj riešenia, ktoré sa odložili do skrine a nič viac to už neprinieslo. Tak sme sa to pokúsili obrátiť a snažili sa nájsť si cestu k tomu konečnému zákazníkovi – firmám, priemyslu, štátnym inštitúciám. Z posledných rokov môžem povedať, že minimálne 50 % zadaných diplomových prác je u nás v spolupráci s nejakou firmou. Dá sa to. Nie vždy to vyjde, niekedy si nerozumieme. No máme aj príklady dobrej praxe, kde sa to podarilo priam ukážkovo. O projektoch s firmou VÚEZ, a. s., ste mohli čítať aj na stránkach ATP Journalu. To je práve ukážkový príklad toho, keď došlo k porozumeniu medzi firmou a univerzitou, navyše to bolo podporené aj grantom z Ministerstva hospodárstva SR. Zo začiatku tam tiež panovala nedôvera, ale nakoniec sa to na dobré obrátilo a tento rok boli vytvorené riešenia vystavené na Automatice v Mníchove. Čo sa týka zahraničia, myslím si, že je to veľmi podobné. Niečo vyjde a niečo nie. To je už údel výskumu a vývoja. Mňa vždy mrzí, ak si o našom pracovisku myslia, že nechceme spolupracovať. Je to vecou komunikácie a možno sa musíme len viac rozprávať, aby sme si vzájomne viac porozumeli.

A. Janota: Treba vychádzať zo situácie, v akej sa naše domáce, priemyselne orientované hospodárstvo nachádza. Kľúčovú rolu v ňom zohrávajú veľké podniky vlastnené zahraničným kapitálom, ktoré na seba majú často naviazané celé ekosystémy malých a stredných podnikov, vlastnených domácim kapitálom, ktoré na vlastný výskum, inovácie, digitalizáciu a pod. majú často iba obmedzené alebo žiadne finančné zdroje. Žijeme dobu špecializácie, čo znamená, že vedecko-výskumné politiky a opatrenia musia byť zo strany štátu definované adresne pre jednotlivé odvetvia priemyslu. Silná integrácia Slovenska do globálnych hodnotových reťazcov je tak pre vysoké školstvo výzvou aj príležitosťou. Spolupráca praxe s vysokými školami má najrôznejšie podoby: od prednášok odborníkov z praxe na akademickej pôde cez riešenie kvalifikačných prác formulovaných a prichádzajúcich z prostredia podnikov, vytváranie podmienok na odbornú prax študentov, ponuku rozširujúcich alebo doplnkových kurzov a programov ponúkaných nad rámec akreditovaných programov (spomeniem program Ready for Conti realizovaný už šiesty rok na našom pracovisku v spolupráci s Continental Tires Slovakia, s. r. o.), podporu vysokoškolských pracovísk pri budovaní technického zázemia a zodpovedajúcej infraštruktúry, podporu excelentných tímov zo strany súkromného sektora, zakladanie kompetenčných centier na pôde univerzít (príklad Siemens Mobility, s. r. o., na Žilinskej univerzite), zmluvne orientovaný výskum až po vzájomnú spoluprácu v grantových schémach na národnej a európskej úrovni. Vo vyspelom zahraničí existuje legislatíva odmeňujúca daňovými úľavami súkromné subjekty, ktoré podporujú akademický sektor. Naše podnikateľské subjekty odrádza od spolupráce s vysokými školami vysoká administratíva, v rozumnom čase nerealizovateľné verejné obstarávanie a mnohé iné byrokratické prekážky a obmedzenia, s ktorými verejné vysoké školy na dennej báze zápasia.

Prečo nemáme v top 1 000 rankingoch ani jednu slovenskú technickú univerzitu?

F. Duchoň: Tých dôvodov je mnoho. Jednoducho naša krajina nikdy nebola, nie je a asi ani nebude vzdelanostná ekonomika. Veď sa len pozrite, koľko sme mali ministrov školstva. To sa ťažko potom buduje nejaká koncepcia. Navyše, do vývoja a výskumu sa dáva málo zdrojov nielen zo štátneho, ale aj súkromného. Málo podnikov má svoj vlastný výskum a vývoj a ešte menej ich spolupracuje s univerzitami. To sa však priebežne mení a zlepšuje. Začíname si rozumieť. Avšak dobiehať rozbehnutý vlak je už ťažké. Jednoducho keď nemám dostatok zdrojov, jazdím len na takom aute, aké si môžem dovoliť. Špičkové stroje sa pohybujú v iných krajinách. To si treba uvedomiť a nebazírovať stále na nejakom postavení v rebríčku. Našou úlohou je vzdelávať, robiť výskum. Robíme ho dobre? Áno, odpoveďou môžu byť rebríčky, ale aj nemusia. Treba sa vždy pozrieť na kritériá, na základe ktorých sa hodnotí, a treba sa zmieriť s tým, že STU nebude nikdy taká známa ako Oxford alebo MIT. Niektoré rebríčky napríklad hodnotia, koľko iných univerzít označí danú univerzitu ako spolupracujúcu. Ak by však niekto vytvoril rebríček efektivity vynaložených zdrojov voči výstupom, myslím si, že tam by sme boli špička.

A. Janota: Predpokladám, že máme na mysli rebríček QS World University Rankings®. Je pravda, že zatiaľ čo v roku 2022 figurovalo v prvej tisícke päť slovenských univerzít, z toho tri technické na pozícii 801-1000 (STU Bratislava, TU Košice, ŽU v Žiline), v roku 2023 už bola v prvej tisícke iba jediná technická univerzita (STU Bratislava) a pre rok 2024 už nemáme v prvej tisícke žiadneho zástupcu technických univerzít. Pohoršili si aj zvyšné dve slovenské netechnické univerzity. Uvedené dáta potvrdzujú nelichotivý trend, ktorý je výsledkom negatívneho celospoločenského nastavenia a procesov, na ktoré v akademickom sektore dlhodobo poukazujeme. Napriek tomu si dovolím úvahu – keby sa okrem výstupov hodnotili aj vstupy, obsadzovali by sme v tomto a iných ratingoch popredné priečky. Primárnou príčinou neutešeného stavu je už spomenuté dlhoročné podfinancovanie všetkých stupňov školstva, ktoré najlepšie vystihuje alibistické tvrdenie z nedávnych rokov o tom, že vzdelávací systém je nekvalitný, a preto treba s investíciami doňho počkať dovtedy, kým nedosiahne požadovanú kvalitu. S absurditou tohto tvrdenia a výsledkami čakania na kvalitu sme konfrontovaní v súčasnosti. Dôsledky sú evidentné: celkový pokles postavenia a vážnosti pedagógov v očiach spoločnosti, odchod kvalitných pedagógov do iných rezortov, nezáujem nových síl o pôsobenie vo vzdelávacom systéme, odchod najtalentovanejších študentov aj mladých vedcov za lepšími podmienkami do zahraničia atď. Prispieva k tomu aj uplatňovaný systém financovania školstva „na hlavu“. Školy na všetkých stupňoch bojujú o čo najvyššie počty študentov, čo manažment škôl v záujme prežitia svojich inštitúcií núti dlhodobo zľavovať z požiadaviek a uprednostňovať kvantitu pred kvalitou.

Byť učiteľom je poslanie alebo zárobková činnosť? Čo charakterizuje učiteľa, ktorý dokáže mládež inšpirovať a niečo ich naučiť, nie ich nútiť memorovať a nudiť?

F. Duchoň: Na to by som nerád odpovedal priamo. Osobne to cítim ako poslanie, zodpovednosť voči budúcnosti našej krajiny. Avšak samozrejme, že by som sa tým rád aj uživil a žil ako slušný človek. Čiže asi aj-aj. Preto mi je ľúto, ako je na toto povolanie nahliadané. Učiť by totiž mali najlepší z najlepších a tých treba samozrejme adekvátne zaplatiť. Len tak majú možnosť pri nich rásť aj študenti a žiaci a v ideálnom prípade toho učiteľa v istom momente prerásť. Len tak sa dá vytvárať pokrok. Žiaľ, podmienky v slovenskom školstve sú, aké sú. Teraz nehovorím o našej technickej univerzite. No o materských, základných a stredných školách. Mne je vždy tak smutno, keď sa im snažíme pomôcť aspoň nejakými stoličkami, vyradenými počítačmi a pod. To je skôr boj o prežitie ako komfortné vzdelávanie budúcich generácií. A kto je dobrý učiteľ? Ten, kto dokáže inšpirovať. Nemusí vedieť všetko, študenti ho môžu aj zaskočiť otázkami. Musí ich však pre danú vec nadchnúť. To je jedno, či ide o robotiku, geológiu, astronautiku alebo psychológiu. Každého môže baviť niečo iné. Mali by sme mať však možnosti pre naše mladé generácie, aby sa mohli uplatniť v tom, v čom sú naozaj dobré. A tu na celej čiare v našom systéme zlyhávame. Aj preto odchádzajú do zahraničia. Tam tú možnosť dostanú.

A. Janota: V slovenských podmienkach určite nejde o zárobkovú činnosť, ide jednoznačne o poslanie. Správny učiteľ musí mať toto poslanie takpovediac v sebe. Musí byť schopný nadchnúť svojich žiakov a mať v sebe iskru, ktorou zapáli ich záujem, čo je však v súčasnej záplave IT vplyvov čoraz náročnejšie. Namiesto memorovania by mal byť dôraz kladený na tvorivé riešenie vzorových úloh, kritické myslenie a osvojenie si schopnosti samostatne sa učiť a niesť aj zodpovednosť za svoj prístup. Na to všetko však musí mať učiteľ vytvorené adekvátne podmienky, ktoré mu dovolia neustrnúť a neustále sa vzdelávať. Ak však paralelne musí rieši existenčné problémy, ako uživiť svoju rodinu, nemôže to fungovať. V súčasnosti vidíme, že do tohto procesu začínajú výrazne vstupovať aj regionálne rozdiely. Vo vysokom školstve síce nie je situácia až taká vyhrotená, ale v prípade mladších kolegov zakladajúcich si rodiny je ťažké nepodľahnúť ponuke lepšie platených pozícií v priemysle alebo iných odvetviach. Aj vo VŠ prostredí musí byť pedagóg odbornou a etickou autoritou. Dôveryhodnosť vzdelávacieho systému výrazne narušili v nedávnom období medializované problémy s plagiátorstvom „elít“, ktoré boli v danom kontexte vnímané akademickou obcou ako urážka a degradácia celého systému.

Kto bude učiť techniku, keď tí lepší idú do praxe a tí ostatní majú veľa teoretických a menej praktických vedomostí – dá sa takto zaručiť kvalita vzdelávania na úrovni aktuálnych potrieb praxe?

F. Duchoň: Myslím si, že to sa trochu mení. Veľa mladých zostáva na školách ako zamestnanci, majú k učeniu vzťah a môžem potvrdiť, že už robíme na tieto pozície skôr výber ako nábor. A netvrdil by som, že ten, kto je na univerzite, je teoretik a tí ostatní sú praktici. To závisí od daného človeka, kde sa viac profiluje, oba profily sa navzájom dopĺňajú. Jeden bez druhého nevedia vytvoriť dobré riešenie. Poznáme prípady praktikov z firiem, ktorí netušili, ako veľmi sú neefektívni práve bez tých teoretikov z univerzít. Takisto poznáme prípady uletených teoretikov z univerzít, ktorých nohy museli dopadnúť na zem práve vďaka praktikom z firiem. Naozaj sa potrebujeme navzájom, či už v teórii alebo praxi. Čo sa týka kvality vzdelávania, kým budeme platení od počtu žiakov, nemusíme sa o kvalite ani baviť. Náš vzdelávací systém vyžaduje predovšetkým kvantitu, tak ju aj v adekvátnej kvalite dostáva. Žiaľ. Mám jeden príklad. Mal som na stáži študenta z Holandska, práve v termíne, keď sme mali Deň otvorených dverí. Zobral som ho tam, nech si môže prejsť všetky naše laboratóriá naraz. Bol veľmi prekvapený, keď v miestnosti uvidel 400 deciek. Vysvetľoval som mu, že sme platení od počtu študentov, takže robíme nábor študentov. On sa tomu čudoval, pretože Holandsko sa správa voči univerzitám ako zákazník. Vie, že v danom regióne potrebuje 200 elektrotechnikov, tak za toľkých to štúdium aj zaplatí. Univerzita si spraví výber a na štúdium bezplatne príjme 200 študentov. Ak som 201. v poradí, môžem študovať, ale platím si to sám. Má naša krajina vôbec nejaké meranie, kde by sa analyzovalo, koľko akých pozícií v akom regióne potrebujeme? My sa tvárime, že to nechávame na trh, no potom veľa procesov vo vzdelávaní robíme neefektívne. Napríklad učíme v prvom ročníku polovicu študentov, ktorých neskôr z univerzity vylejeme, lebo na to proste nemali. A v krajine ako Holandsko to štát celkom rozumne reguluje. Lebo chce dobre hospodáriť so svojimi prostriedkami.

A. Janota: Najcennejšou komoditou každej univerzity sú študenti doktorandského štúdia. Z ich radov zväčša vysoké školy doplňujú svoje stavy, pretože zaplatiť hotových a skúsených odborníkov z praxe alebo zo zahraničia si zväčša nemôžu dovoliť. Praktické skúsenosti sú získateľné formou zahraničných pobytov a stáží (Erasmus+, NŠP, Marie Curie a pod.). Veľa sa hovorí o tom, ako dostať do akademickej sféry odborníkov z praxe, za existujúcich platových podmienok je to však skôr zbožné želanie ako uskutočniteľný zámer. Generačná medzera v radoch slovenských vedcov sa pomaly, ale isto zväčšuje.

V ďalšom pokračovaní rozhovoru s prof. Františkom Duchoňom a prof. Alešom Janotom sa dozviete aj to, ako sa zmenil prístup vo vzdelávaní počas pandémie COVID-19 a po nej a čo bude potrebné zabezpečiť, aby sme raz aj na Slovensku mali špičkovú vedu, výskum a komerčne úspešné inovácie.

Ďakujeme za rozhovor.