V jednej z prednášok zaznela predpoveď, že reálne, viditeľné zmeny využívania princípov 4. priemyselnej revolúcie nastanú až niekedy o 15 – 20 rokov. Kedy sa to podľa Vás prejaví aj na Slovensku, keď vo všeobecnosti sa všetky novinky prijímajú, resp. nasadzujú, ešte neskôr ako vo svete?
To je vec toho, ako sa na problematiku digitalizácie alebo digitálneho podniku pozrieme. Zoberte si, že objavenie sa prvých strojov na paru spolu s ich celosvetovým využívaním trvalo možno štyridsať rokov. Ešte aj po skončení druhej svetovej vojny nebolo nič výnimočné nájsť nasadené parné stroje v produktívnej prevádzke. V súčasnosti sú zmeny, samozrejme, podstatne rýchlejšie. Otázkou však je, čo a v ktorom momente už budeme môcť vyhlásiť za kyberneticko-fyzikálny systém, ktorý má byť základným prvkov nastupujúcej 4. priemyselnej revolúcie. Osobne si myslím, že pioniermi týchto zmien budú podniky z oblasti diskrétnej, nespojitej výroby – strojársky, automobilový, elektrotechnický priemysel. Tie majú najväčšie predpoklady vyťažiť z nastupujúcich technológií najvyššiu hodnotu z hľadiska zvyšovania svojej konkurencieschopnosti. Nové kyberneticko-fyzikálne systémy, ktoré my nazývame holónmi, nielenže zabezpečujú znižovanie nákladov, ale aj to, čo možno nazvať individualizácia hromadnej výroby. Veľmi zrejmým je v tomto prípade príklad výroby automobilov.
Napriek tomu, že ide o hromadnú výrobu, v reáli na výrobnej linke nejdú za sebou autá, ktoré sú úplne totožné, ako je to napr. v prípade výroby potravín či liekov. Za sebou sú radené autá, ktoré sa líšia typom motora, poťahom sedadiel, farbou karosérie a ďalšími vlastnosťami, ktoré si zadefinovali objednávatelia. A výrobný systém sa v rámci určitého tolerančného pásma dokáže od auta k autu týmto požiadavkám prispôsobiť. Budú, samozrejme, aj odvetvia, kde sa prijatie nových postupov v rámci celého hodnotového reťazca udeje o čosi neskôr. Na druhej strane si nemyslím, že by Slovensko až tak výrazne zaostávalo za dianím vo svete. Veď ak si zoberieme nedávno otvorenú halu 4 vo Volkswagene Slovakia, tak to je pýcha nielen koncernu, ale celého automobilového priemyslu. O niečo podobné sa snažila aj Toyota, ale až do takého štádia, ako je to vo Volkswagene, sa im to, podľa mne dostupných informácií, nepodarilo dotiahnuť.
Od zahraničných investorov k nám už teraz prichádzajú tieto inovácie a tým budú na tieto zmeny musieť pristúpiť aj dodávatelia. Ak má totiž vzniknúť skutočne fungujúci kyberneticko-fyzikálny organizmus, tak žiadny subjekt, ktorý je nejakým spôsobom zúčastnený na celom hodnotovom reťazci, nemôže zostať bez zmeny a musí svoje procesy inovovať. V tom vidím však jednu veľkú príležitosť – ak totiž slovenskí dodávatelia, napr. pre automobilky, dokážu takýmto spôsobom inovovať svoje procesy, budú v budúcnosti schopní efektívne dodávať produkty aj do iných krajín sveta.
Ako bude možné vybudovať nové procesy postavené na moderných technológiách, keď záujem mladých ľudí o technické vedy neustále klesá a odborníkov skôr ubúda ako pribúda?
Rozprávam to približne už 25 rokov, že ak chce informačný systém dobre fungovať, musia fungovať najmä štyri „-véry“ – hardvér, softvér, orgvér a peoplevér. Môžem mať výkonný počítač, výborný alebo aj zbytočne predimenzovaný program, no ak to mám to celé zle zorganizované a ľudí, ktorí s tým nevedia pracovať, tak takýto informačný systém neprinesie očakávaný úžitok. To sú teda spojené nádoby. Po roku 2006 sa v rámci operačného programu pre vedu, výskum a školstvo investovali ohromné prostriedky do vybudovania infraštruktúry. Na jednej strane sa aj pred zahraničnými návštevami máme čím pochváliť, pretože niektoré laboratóriá sú vybavené naozaj na špičkovej úrovni.
Dovoľte krátky exkurz do histórie: osvietenstvo narušilo systém výskumu v tom, že sme sa všetci začali na niečo špecializovať. Historicky bol fyzik a chemik tá istá osoba. Potom boli fyzici, chemici. Potom boli jadroví fyzici, teoretickí fyzici, astrofyzici a pod. Čiže dochádzalo k štiepeniu profesií a nastala veľká fragmentácia vedy. Prvýkrát sa táto cesta ukázala ako neschodná pri veľkom atómovom programe. Nebolo možné dosiahnuť cieľ bez toho, aby sa do projektu nezapojilo niekoľko desiatok profesií. Podobne to vyzeralo aj s vesmírnym programom. Keď USA začali v pretekoch za vtedajším Sovietskym zväzom zaostávať, vytvorili multiprofesijnú agentúru NASA.
No a vráťme sa späť na Slovensko – my sme v rámci spomínanej výstavby infraštruktúry vytvorili uzavreté komnaty. Dokonca na rôzne pracoviská sa kupovali tie isté špecializované prístroje. Mňa voľakedy učili takí profesori, z ktorých jeden bol bývalý technický riaditeľ ČKD, ďalší technický námestník Vítkovických železiarní a ďalší zase generálny riaditeľ Hutného projektu v Prahe. To boli ľudia, ktorí za minulého režimu neboli vzhľadom na svoje presvedčenie vhodní na ďalšie pôsobenie vo vtedajších štátnych podnikoch, a preto ich presunuli na vysoké školy za učiteľov.
Musím povedať, že ich prednášky mali presne ten zmysel, ktorého je teraz na univerzitách ako šafranu. Keď som po skončení vysokej školy prišiel do fabriky, tak som nebol stratený a videl som, že to tam funguje presne tak, ako sme to počuli na prednáškach a cvičeniach. A navyše keď som spomenul, že som absolvent takej a takej špecializácie, tak to malo aj vo fabrikách svoje meno. Dnešná situácia je taká, že sme stratili asi desať, pätnásť rokov, pričom to zachytilo tú najproduktívnejšiu generáciu – terajších štyridsiatnikov. Česť výnimkám, ale štyridsiatnici na univerzitách sú už „starci“. Potrebujeme, aby sa generácia dvadsiatnikov, tridsiatnikov zahryzla čo najviac do nových technológií, aby zapojili svoje nezaťažené mysle do kreatívneho vymýšľania nových modelov fungovania systémov a pod. Osobne sa mi zdá, že to celkom nie je tak, že by mladí ľudia nejako ignorovali technické odbory a prírodné vedy. Vnímam práve opak a dúfam, že to nie je krátkodobý trend.
Aby sa podnik dopracoval k novým modelom fungovania, musí prejsť istou postupnosťou krokov a zmien. Dokážu si priemyselné podniky na Slovensku samy definovať, riadiť a zrealizovať tento proces zmeny alebo budú na to potrebné nejaké špecializované poradenské spoločnosti?
Ako dnes v rámci svojho vystúpenia spomenul aj prof. Sinay, prezident Zväzu automobilového priemyslu SR, Priemysel 4.0 je kultúra. Každá firma má nejakú svoju kultúru, systém, ako veci zorganizovať tak, aby dochádzalo k rozvoju. V procese riadenia máme známe štyri kroky – plánovanie, organizovanie, vedenie a kontrolu. Organizovanie znamená, že firma musí nejakým spôsob zadefinovaný plán pretaviť do reality, a to cez postupnosť konkrétnych krokov. Napríklad vrcholový manažment v nemeckých firmách už dávnejšie pochopil, že konkurencieschopnosť bude možné udržať len zavádzaním pokrokových technológií a riadiacich procesov. V našom teritóriu, kde existovala silná podkapitalizácia a ďalšie veci súvisiace s centrálnym plánovaním, sme sa väčšinou sústredili na realizáciu parciálnych opatrení, ako nájsť odvahu na nejaké zásadné a veľké systémové zmeny.
Aby bolo možné nastoliť kultúru Priemyslu 4.0, tak tá zmena musí byť riadená, musí mať nejakú líniu, musí sa stať programom s množstvom navzájom vecne, časovo a finančne zladených projektov. V niektorých podnikoch vznikli iniciatívy na zmenu na spodných úrovniach a dokázali presvedčiť aj skostnateného vlastníka o nevyhnutnosti zmeny. Dovolím si však zároveň povedať, že musí existovať nevyhnutný tlak konkurenčného prostredia, aby mali takéto zásadné zmeny svoje opodstatnenie. Tlak nepríde zvrchu z pozície nejakej autonómnosti, ale z trhového prostredia. V žiadnom prípade však tieto zmeny nebudú typu racionalizačných projektov, ktoré sme vídavali ešte za čias predchádzajúceho režimu. Štvrtá priemyselná revolúcia bude vyžadovať skutočne multidisciplinárny prístup.
Nová priemyselná revolúcia bude vyžadovať aj „prezbrojenie“ prevádzok výrobných a spracovateľských podnikov – od snímačov až po PLM riešenia. Odkiaľ vezmú podniky investičné prostriedky, aby to mohli uskutočniť, keď často nezvyšuje viac peňazí ako na to, aby sa udržal štandardný chod podniku?
Ako som už spomenul, u mnohých slovenských výrobcov stále doznieva podkapitalizácia, ktorá bola výsledkom minulého režimu. Silná kapitálová vybavenosť bola na strane štátu, ale tá sa, žiaľ, nespustila smerom dole k priemyslu a podnikom. Prvá privatizácia nepriniesla takmer žiaden kapitál, len zmeny vlastníckych vzťahov a noví vlastníci nemali, žiaľ, takisto takmer žiaden kapitál. Dovolím si povedať, že Slovensko má v nadchádzajúcom období do roku 2020 historickú šancu využiť možnosť získania nemalých finančných zdrojov z rôznych operačných programov EÚ. A práve tieto prostriedky by mali smerovať do nákupu špičkových technológií, ktoré zabezpečia produkciu moderným spôsobom a zvýšia celkovú konkurencieschopnosť našich podnikov. Druhým dychom treba doplniť, že minimálne dva roky nám už z hľadiska získavania týchto prostriedkov, žiaľ, ušli.
Vzhľadom na stav medzi malými a strednými podnikmi z hľadiska využívania eurofondov, ktorý dnes na Slovensku panuje, myslíte si, že sa situácia tak radikálne v krátkom období zmení a podniky budú schopné tie prostriedky získať a ešte ich aj racionálne využiť?
No nebude to ideálne.
Spoločnosť CEIT patrí medzi lídrov z hľadiska výskumu a zavádzania nových technológií, ktoré budú základom aj novej priemyselnej revolúcie. Akým spôsobom chce vaša spoločnosť pomôcť podnikom pripraviť sa a nastúpiť na cestu štvrtej priemyselnej revolúcie?
Väčšina našich riešení ešte donedávna smerovala do veľkých nadnárodných spoločností, kde boli aj tieto naše riešenia konkurencieschopné voči riešeniam z materských krajín vlastníkov. Následne sa reálne využívali a nasadzovali. V polovici minulého roku začal byť dopyt aj zo strany stredných a menších slovenských a českých podnikov po našich riešeniach. Tieto podniky majú takisto záujem budovať prvé základy toho, čomu sa asi nevyhne nikto, kto uvažuje o podnikaní vo výrobnom alebo spracovateľskom sektore, – prechodu na digitálny podnik a zachytiť nastupujúcu štvrtú priemyselnú revolúciu. Mentalita a nastavenie zmýšľania sa mení.
