Ako vznikla myšlienka založiť Národné centrum robotiky a aké aktivity tomu predchádzali?
J. Murgaš: Myšlienka založiť Národné centrum robotiky sa na začiatku vyvíjala trochu zložitým spôsobom. V prvom momente sme si mysleli, že hybnou silou založenia a následnej činnosti centra budú komerčné firmy, ktoré vo svojich prevádzkach využívajú roboty, prípadne spoločnosti, ktoré tieto roboty nasadzujú – čiže inžinierske spoločnosti. Mali sme s takýmito subjektmi aj niekoľko rozhovorov, ale sami sme neskôr našu stratégiu modifikovali. Rozhodli sme sa, že v prvok kroku by bolo dobré ukázať našu vlastnú iniciatívu, ukázať, že tu vzniká akási vedomostná platforma spolu s adekvátnymi priestorovými možnosťami, kde sa dá robiť seriózny výskum a vývoj. Veríme, že to pritiahne následne komerčné spoločnosti a využijú naše skúsenosti, vedomosti a kapacity, ktoré takýmto spôsobom ponúkame.
Vo svojom príhovore pri otváraní centra ste spomenuli aj významnú osobnosť nielen slovenskej, ale česko-slovenskej robotiky, pána prof. Václava Kalaša, ktorému však nebolo dopriate dožiť sa tejto významnej udalosti na pôde fakulty, kde pôsobil dlhé roky ako pedagóg aj ako predstaviteľ vedenia fakulty. Ako by ste zhodnotili jeho prínos k vzniku Národného centra robotiky?
J. Murgaš: Myslím si, že zo všetkých nás, ktorí sme tu dnes prítomní, profesor Kalaš urobil pre rozvoj robotiky nielen na našej fakulte, ale aj, ako ste správne poznamenali, v celoslovenskom meradle najväčší kus práce. Svojimi vlastnými rukami a s pomocou svojich kolegov dokázal postaviť prvého robota, ktorému dal meno Kolka a ktorý sa následne používal pri výskume a výučbe na našej fakulte. Takisto skutočnosť, že dnes máme študijné odbory zamerané na robotiku, je z veľkej časti najmä jeho zásluha z rokov, keď aktívne presadzoval tento smer na fakulte. No čo je asi najdôležitejšie, vychoval svojich nástupcov, ktorí sa neskôr stali docentmi a profesormi a úspešne v ním začatej práci pokračovali a pokračujú.
Centrum dostalo do vienka prívlastok „národné“. Čo to znamená v praxi a aké ciele tým Fakulta elektrotechniky a informatiky sleduje?
J. Murgaš: Začnem od konca vašej otázky. Národné preto, aby sme dali priestor a podchytili firmy z celého Slovenska. Nebránime sa ani tomu, aby tu s nami spolupracovali aj iné univerzity, najmä Technická univerzita v Košiciach, ktorá má takisto veľmi dobrú základňu a výsledky v oblasti robotiky. Na druhej strane je to do určitej miery aj marketingová záležitosť, aby sme upútali pozornosť všetkých, ktorí sa o robotiku zaujímajú profesionálne, komerčne, ale aj zo zvedavosti. A tretím dôvodom výberu tohto názvu bola naša doterajšia skúsenosť s ďalším podobným projektom. Minulý rok sme na pôde FEI STU v Bratislave otvorili Národné centrum telemedicínskych služieb. Opäť je to aktivita nášho Ústavu robotiky a kybernetiky, kde sa zaoberáme aj oblasťami biokybernetiky a telemedicíny. Do tohto projektu sa nám podarilo aktívne zapojiť niekoľko komerčných spoločností, ktoré práve ocenili, že je to národná platforma. Preto sme tento model prevzali aj do Národného centra robotiky. Aktuálne môžem spomenúť veľmi významný projekt so spoločnosťou Novartis, ktorá na Slovensku založila výskumné centrum, kde by mali byť využívané aj poznatky a systémy z oblasti biokybernetiky. My budeme v tomto projekte aktívne zastúpení pri riešení problémov týkajúcich sa diabetológie.
Národné centrum robotiky by sa malo stať súčasťou vedeckého parku Science City STU Bratislava, ktoré vyrastie v Mlynskej doline. Akú úlohu bude v rámci tohto zoskupenia Národné centrum robotiky zohrávať?
J. Murgaš: Vedecký park má niekoľko súčastí, z ktorých každú po odbornej stránke garantuje niektorý z ústavov STU. Ústav robotiky a kybernetiky bude garantom odborov, ako je aplikovaná informatika, kde sa budeme zaoberať najmä výskumom možností novej výpočtovej sily v oblasti sieťových riadiacich systémov s využitím pokročilých softvérových prostriedkov, napr. Matlabu, odbornú garanciu budeme držať aj nad oblasťami robotiky a biokybernetiky.
Záujem o technické odbory u mladej generácie klesá. Dokáže otvorenie Národného centra robotiky pomôcť zviditeľniť technické odbory a prípadne ukázať, v čom je voľba technicky zameraných povolaní atraktívna?
J. Murgaš: To bola tiež jedna z priorít, ktorá stála pri zrode centra. Preto sme sa aj vrátili k pôvodnému názvu študijného odboru – robotika a kybernetika, aby sme ukázali jednoznačné zameranie a priority, ktoré náš ústav v tejto oblasti sleduje. Z hľadiska záujmu mladých ľudí musím povedať, že už teraz sa k nám hlásia desiatky študentov stredných odborných škôl či gymnázií, ktorých téma robotiky silne oslovila, a to až do takej miery, že pred príchodom na našu školu majú vlastné skúsenosti s robotikou v podobe stavebníc LEGO či iných edukatívnych pomôcok. A s robotmi sa čoraz častejšie stretávajú aj v bežnom živote, vidia reportáže od výrobcov automobilov, robotické vysávače či kosačky sú čoraz častejšie v našich domoch a záhradách, na vesmírnej stanici ISS pracuje prvý robonaut, čiže príklady priťahujú. Ešte nejaký čas to síce potrvá, kým stavy študentov hlásiacich sa na náš odbor budeme počítať v stovkách, ale sme optimisti aj preto, lebo robotika má podľa mňa veľkú perspektívu a budúcnosť.
 |  |
|---|---|
| prof. Ing. Ján Murgaš, PhD. | prof. Ing. Peter Hubinský, PhD. |
Aké nástroje teda používate, aby ste oslovili čo najviac mladých ľudí s témou robotiky?
J. Murgaš: Medzi tie najviditeľnejšie aktivity patrí už tradične Trenčiansky robotický deň, ako aj medzinárodný veľtrh ELOSYS, kde v stánku našej fakulty prezentujeme každý rok doslova hmatateľné výsledky, ktoré v robotike a kybernetike dosahujeme. Uvedomili sme si však, že obidve tieto aktivity sú smerované na trenčiansky kraj. Aby sme dokázali osloviť mladých ľudí zo širšieho územia, rozhodli sme sa organizovať každý rok aj Dni otvorených dverí na našej fakulte. Okrem prehliadky laboratórií s rôznym technickým vybavením a tematickým zameraním budú mať teraz záujemcovia šancu vidieť v týchto nových a veľkých priestoroch skutočne „všehochuť“ z oblasti robotiky – od mobilnej cez priemyselnú robotiku až po kvadrokoptéry či humanoidné roboty. A okrem techniky tu stretnú množstvo mladých ľudí, nadšencov, ktorí im budú k dispozícii, aby zodpovedali otázky a predviedli možnosti jednotlivých robotov.
P. Hubinský: Jednou z dlhoročných úspešných aktivít nášho ústavu je aj medzinárodná súťaž ISTROBOT. Prichádzajú sem mladí ľudia a žiaci už zo základných a stredných odborných škôl, z gymnázií a, samozrejme, študenti z našich aj zo zahraničných univerzít. A mnohí z nich po skončení súťaže pociťujú deficit sebarealizácie v pre nich obľúbenej oblasti robotiky. Jedna vec sú teoretické prednášky a druhá vec je aj navrhnúť konkrétnu dosku plošných spojov, mechaniku robota, napísať program a skúšať takéto riešenie v rôznych situáciách. Nemáme záujem, aby sa s tým mladí ľudia hrali „len“ doma, my by sme im radi v ich rozvoji pomohli. A takíto chlapci, už naši terajší študenti, tu dnes s nami na otvorení sú – okrem iného boli v kategórii formúl sledujúcich čiernu stopu šiesty na celosvetovej súťaži v Číne. Na prvý pohľad sa tá formula zdá ako hračka, ale za tým všetkým je miniatúrny počítač riadiaci motory, zbierajúci a vyhodnocujúci informácie z množstva snímačov a niekoľko stoviek riadkov programu. Títo mladí ľudia k nám chodia a aby dosahovali takéto výsledky, potrebujú na to adekvátne podmienky, vedenie a priestory, ktoré sa im snažíme zabezpečiť.
Do akej miery je aktívna spolupráca s výrobcami a dodávateľmi robotov a riešení v oblasti robotiky, ktorí na Slovensku pôsobia? Ako si túto spoluprácu z pohľadu Národného centra robotiky predstavujete do budúcnosti?
J. Murgaš: Celé zriadenie a vybavenie centra bolo financované zo štrukturálnych fondov EÚ. Naším zámerom aj do budúcnosti nie je oslovovať firmy na nejakú formu sponzorovania, t. j. „dajte nám robot a my preň vytvoríme nejaké úlohy, na ktorých si študenti budú skúšať svoje teoretické vedomosti“. To je vcelku pasívna aktivita. My by sme firmám – partnerom ponúkli priestor na to, aby sa v Národnom centre robotiky realizoval aj aplikovaný výskum, aby sa riešili doteraz neriešené úlohy praxe. A samozrejme, aby sa na tom podieľali aj naši študenti a doktorandi. Aj teraz (počas otvorenia centra, pozn. red.) som mal rozhovory s dvomi našimi absolventmi, ktorí pracujú v čisto slovenských firmách s počtom zamestnancov cca tridsať ľudí, kde sa presne takéto úlohy spojené s vývojom robotických aplikácií, súčastí robotov či softvérových aplikácií pre roboty riešia. K takýmto subjektom bude v prvom rade smerovať ponuka kapacít a spolupráce Národného centra robotiky. To je predsa situácia win-win, keď to týmto subjektom pomôže komerčne zúročiť výsledky nášho aplikovaného výskumu a možno budú schopní konkurovať aj veľkým nadnárodným spoločnostiam; takisto pre fakultu a náš ústav to bude nielen komerčný prínos, ale aj neustály kontakt s reálnou praxou a jej potrebami.
Možno spomenúť niektoré konkrétne projekty, na ktorých Ústav robotiky a kybernetiky FEI STU Bratislava doteraz participoval, príp. na ktorých sa bude podieľať v blízkej budúcnosti?
P. Hubinský: V rámci európskeho programu Horizon 2020 sa uchádzame o jeden projekt, ktorý súvisí s využívaním robotických aplikácií na čistenie urbánnych priestorov – chodníkov, parkov, námestí. Chceli by sme participovať na vytvorení robota, ktorý sa dokáže pohybovať medzi ľuďmi a zbierať napr. ohorky a škatuľky z cigariet, odhodené fľaše, rôzne papierové a plastové obaly či iné nečistoty. Pritom nesmie nikoho zraziť, nesmie nikomu prekážať z hľadiska výzoru, nesmie byť agresívny z hľadiska správania a pod. Dnes totiž nestačí robota vymyslieť a zostrojiť, treba ho aj úspešne nasadiť do komerčnej prevádzky a presvedčiť odberateľov, že je to presne to, čo potrebujú. Ďalším projektom je inšpekcia vysokonapäťových vedení, prípadne iných líniových konštrukcií, ako sú železničné trate, plynovody, ropovody a pod. V tomto prípade by išlo o lietajúce platformy, ktoré by boli v takmer úplne autonómnom režime schopné prechádzať tie úseky, ktoré budú spadať do ich pôsobnosti, a vhodnými snímačmi snímať scénu, odhaľovať prípadné poruchy a nahlasovať ich centrále, aby zasiahol servis. Ďalší veľmi zaujímavý projekt, na ktorom participujeme, zastrešuje medzinárodná organizácia Inter Ocean Metal so sídlom v poľskom Štetíne. Tu riešime problematiku identifikácie polohy podmorských robotov využívaných na ťažbu na morskom dne. Je verejne známe, že Slovenská republika vlastní časť morského dna, ktoré sa nachádza medzi súostrovím Havaj a Mexikom. V hĺbke asi štyroch kilometrov sa tu nachádzajú mineralogické útvary veľkosti brokolice, pričom aj tak podobne vyzerajú a sú plné mangánu, medi, niklu a iných nerastných surovín. Úlohou podmorských robotov je ich nazbierať, nadrviť a dostať na hladinu na materskú loď. Podobný problém riešime aj v spolupráci s Texaským technickým inštitútom, kde treba zabezpečiť správne polohovanie prepravnej klietky, do ktorej sa podmorský robot po ukončení svojej misie musí zasunúť a v ktorej sa opäť vytiahne na hladinu. Keďže klietka je spojená s materskou loďou, ktorú vlny kolíšu, klietka pod hladinou tento kolísavý pohyb kopíruje, čo by mohlo znamenať zrážku s robotom, prípadne aj jeho poškodenie. V tomto prípade sme navrhli riešenia, ktoré by mohli byť dokonca chránené patentom.
Má váš ústav rozpracované aj nejaké projekty so slovenskými subjektmi?
P. Hubinský: Práve v tomto období sa rozbieha menší projekt v oblasti robotiky s Volkswagenom Slovakia, participujeme aj na projekte v spoločnosti Samsung, kde riešime robotizovanú kontrolu na výstupe montážnej linky televízorov. Spolupracujeme aj s firmami Microstep, Vývoj Martin, ZŤS VVÚ Košice a ďalšími. Máme spoluprácu aj s Fakultou architektúry STU, pretože zastávame názor, že roboty majú nielen dobre fungovať, ale aj dobre vyzerať. V minulom roku sme spolu zrealizovali 6 – 7 projektov, tento rok sú už takisto nejaké rozbehnuté, pričom študenti tejto fakulty v spolupráci s nami navrhujú vonkajší vzhľad rôznych typov robotov. Spolupracujeme aj so psychológmi z Univerzity Komenského, kde riešime otázku dlhodobého diaľkového riadenia robotov. To sa realizuje napr. cez rôzne prídavné zariadenia, ako sú projekčné okuliare a príslušný typ ovládača. Pre človeka – operátora je to mimoriadne neštandardná situácia, ktorá z dlhodobého hľadiska spôsobuje stres. Psychológovia vedia merať mieru stresu a my sa snažíme vytvoriť také rozhrania medzi robotom a človekom, aby sa táto miera minimalizovala, čo nie je elementárna úloha. V neposlednom rade komunikujeme aj s odborníkmi z právnickej fakulty, pretože napr. ak dôjde pri voľnom pohybe robota medzi ľuďmi k nejakému incidentu s ujmou na majetku alebo zdraví človeka, treba riešiť otázky, kto je za to zodpovedný – ten, čo robota vymyslel, naprogramoval, predal, kúpil alebo pustil medzi ľudí? Technická stránka robotiky je jedna vec, ale treba sa zamýšľať aj nad ostatnými aspektmi robotiky. Preto si prizývame na spoluprácu odborníkov aj z iných oblastí.
Akým spôsobom by mohlo Národné centrum robotiky nadviazať na spomínané projekty?
P. Hubinský: Našou snahou je rozširovať pole pôsobnosti robotiky na nové sféry. Registrujeme snahy využívať robotiku v takých oblastiach, ako je doprava balíčkov, záchranárske či inšpekčné práce, ale často ide len o kusé informácie, že niekto niekde na druhom konci sveta niečo vyskúšal. My by sme boli radi, aby firmy vedeli, že v Národnom centre robotiky je za normálnych cenových podmienok k dispozícii technológia a ľudský potenciál, ktoré im ako komerčným subjektom pomôžu niečo také realizovať aj na Slovensku. Sme presvedčení, že pre rozvoj našej krajiny nie je dostačujúce, ak budeme o takýchto veciach len čítať alebo ak si ich budeme kupovať kdesi v zahraničí, lebo potom budeme naozaj len opakovať to, čo robia iní. To by sme neradi. Máme ambíciu prichádzať s novými, pôvodnými vecami – preto tá spomínaná spolupráca s dizajnérmi, psychológmi či právnikmi. Snažíme sa otvárať nové zákutia, ktoré nie sú úplne typické pre technikov.
Kedy by sme sa mohli dočkať prvých konkrétnych výsledkov pôvodných riešení, ktorých „autorom“ bude Národné centrum robotiky?
P. Hubinský: To záleží na konkrétnej oblasti. Už v súčasnosti sa robotika využíva v priemysle, na armádne či niektoré lekárske účely, aj väčšinu objavov v oblasti výskumu kozmu realizujú robotické zariadenia. Odhadujem, že do desiatich rokov sa robotika presunie do úplne nových oblastí. Svedčí o tom napr. aj skutočnosť, že spoločnosť Google skupuje nové a nové robotické firmy, čo je pre mňa signálom, že sa niečo deje. Google to totiž určite nerobí preto, lebo sa chce len akosi propagovať, že sa venuje robotike, ale chystá „prezbrojenie“ na nové podnikateľské oblasti. A pritom nejde len o Google, o robotike hovorí aj Amazon, Foxcon a ďalšie veľké firmy, ktoré však nehovoria len o štandardnej priemyselnej robotike. Hovoria o tom, že robotika má prísť do obchodov, do ulíc a pod. To mi signalizuje, že vo vyspelých ekonomikách nastávajú nové trendy. V Európe sme trošku za týmito trendmi pozadu, čo vyplýva, pravdepodobne, z istého tradicionalizmu, konzervativizmu ľudí. Ak ich však dokážeme presvedčiť funkcionalitou zariadení a roboty budú pre nich akceptovateľné z hľadiska ceny, funkčnosti a vzhľadu, potom nevidím problém, prečo by sa tieto systémy neudomácnili aj na starom kontinente. A to, či sa takýchto riešení dočkáme o päť alebo desať rokov, nie je v tejto chvíli rozhodujúca otázka. Pre nás je podstatné, aby sme v týchto smeroch ako škola udávali trendy, skúmali nové oblasti možného nasadenia a realizovali adekvátny a, pokiaľ to je možné, aj komerčne úspešný výskum a vývoj. A, samozrejme, chceme vychovávať zdatných odborníkov. Ako škola nemôžeme robiť všetko, od výskumu až po výrobu a predaj, ale chceme zasievať semienka a čas ukáže, ktoré vzídu a vyrastú do úspešných projektov a ktoré prirodzeným spôsobom zaniknú.
Ďakujeme za rozhovor.
