Pred dvadsiatimi rokmi začala na slovenskom trhu pôsobiť divízia jedného z najvýznamnejších svetových producentov automatizačnej techniky. Ak hádate, že ide o firmu Siemens, máte pravdu. O jej založenie sa veľkou mierou pričinil Pavol Sýkorčin, dnes jeho úsek vedie Marián Hrica. P. Sýkorčin prišiel začiatkom 90. rokov do vznikajúceho Siemensu zo Slovnaftu, ktorý sa už v tom čase u nás pýšil najvyšším stupňom automatizácie výroby. Ako tvorca technickej politiky podniku mal už vtedy praktické skúsenosti s automatizačnou technikou od špičkových západoeurópskych výrobcov vrátane Siemensu a jeho legendárneho Simaticu.
Ako sa to začalo…
„Dostal som za úlohu priviesť do novovznikajúceho oddelenia odborníkov na automatizačnú techniku, čo bol v tom čase obrovský problém,“ spomína zakladateľ divízie. Špecialistov tohto zamerania na Slovensku nebolo veľa, navyše sa od nich vyžadovala aj znalosť nemčiny, čo začiatkom 90. rokov nebola samozrejmosť. Vysoké školy síce už opúšťali absolventi s touto odbornosťou, ale nemali od koho preberať praktické skúsenosti, takže zaradiť ich do „ostrej prevádzky“ by bol veľký risk. Zakladanie oddelenia navyše spadlo do obdobia, keď sa delilo Československo. Za federácie Siemens zabezpečoval všetky aktivity na Slovensku z Prahy a zrazu z jedného dňa na druhý nemal u nás kto poskytovať podporu.
Siemens mal v Bratislave iba servis zdravotníckej techniky. „Keď som prvý raz prišiel už ako oficiálny predstaviteľ oddelenia automatizačnej techniky do VSŽ Košice, ktoré historicky patrili k najväčším používateľom produktov Siemensu na Slovensku, pýtali sa ma, kde sme po celý čas boli. Rok tam totiž nikoho zo Siemensu nevideli,“ priznáva P. Sýkorčin. Našťastie oddelenie sa mohlo oprieť o pomoc koncernového „abteilungu“ pre strednú Európu, kde pracovali bývalí emigranti z Československa a Poľska, vďaka ktorým sa podarilo v prvých rokoch preklenúť jazykovú bariéru i nedostatok vlastných odborníkov.
Po vzniku Slovenskej republiky patrili k nosným odvetviam využívajúcim automatizačnú techniku najmä kovospracujúci, cementárenský a pivovarnícky priemysel. Na podniky z týchto sektorov oddelenie upriamilo hlavnú pozornosť, keďže v nich pôsobili technickí pracovníci, ktorí vedeli nasadzovať a využívať automatizačnú techniku. Ich znalosti však bolo potrebné posunúť na vyššiu úroveň. Siemens sa rozhodol využiť zopár týchto odborníkov vo svojich vlastných štruktúrach tak, aby to neohrozilo podniky, ktoré by bez nich nedokázali efektívne využívať automatizačnú techniku. Ďalším významným rozhodnutím bolo, že sa Siemens vtedy rozhodol ísť na Slovensku cestou vytvárania partnerských firiem.
Partnerské firmy
„Snažili sme sa podchytiť ľudí, ktorí inžiniersky pracovali v blízkosti fabrík,“ hovorí P. Sýkorčin. V prvej etape Siemens začal uplatňovať túto formu spolupráce s dvoma najväčšími firmami, no postupne vznikla celá sieť partnerských organizácií. Napríklad v púchovskom Matadore mala tieto úlohy na starosti NES Nová Dubnica, z ktorej sa vyprofiloval jeden z najvýznamnejších partnerov Siemensu na slovenskom trhu. Siemens ako výrobca špičkovej automatizačnej techniky im poskytoval informácie o svojich nových systémoch a výrobkoch a zabezpečoval vyškolenie pracovníkov, ktorí potom nasadzovali tieto zariadenia u koncových zákazníkov. A nielen to, ich úlohou bolo aj presviedčať ďalších zákazníkov, aby využívali technológie od Siemensu.
„Nemecký koncern nebol, nie je a zrejme nikdy ani nebude najlacnejší dodávateľ, čo je odzrkadlením toho, aké vyspelé produkty a servis ponúka. Aby sme boli konkurencieschopní, boli sme odkázaní na partnerské organizácie, ktoré boli schopné implementovať automatizačnú techniku za slovenské ceny. Hodina práce nemeckého inžiniera v tom období stála niekoľko razy viac ako slovenského, ešte aj dnes je medzi nimi troj- až štvornásobný rozdiel,“ vysvetľuje P. Sýkorčin.
„Tento model, ktorý zaviedol zakladateľ našej divízie, uplatňujeme v zásade dodnes. Funguje veľmi dobre a k tomu bolo vybudované veľmi silné vlastné oddelenie realizácie strategických projektov v priemysle,“ tvrdí súčasný riaditeľ predaja produktov Priemyselnej automatizácie a pohonov Marián Hrica. Partnerské firmy vznikali na miestach, kde sa využívali zariadenia Siemensu. Automatizačná technika sa totiž vyznačuje určitou zvláštnosťou. Keďže je úzko prepojená s technológiou, ktorú riadi, nemožno ju nasadiť bez toho, aby inžinieri nepoznali osobitosti výroby a procesy typické pre daný typ odvetvia. „Len čo jedno alebo druhé neovládate, nikdy nevytvoríte celok, ktorý bude perfektne fungovať,“ je presvedčený P. Sýkorčin.
„Flexibilnosť je veľká výhoda našich, slovenských inžinierov,“ nadväzuje šéf predaja automatizačnej techniky na svojho predchodcu. „Nemajú problém pracovať jeden mesiac na riešeniach pre čokoládovňu a druhý pre automobilku. Zahraniční inžinieri sa zväčša celú kariéru špecializujú na jedinú oblasť, v ktorej sú špičkoví odborníci. Je to logické, krajiny ako Nemecko, Anglicko, Francúzsko či Spojené štáty majú desiatky až stovky podnikov rovnakého druhu, u nás je ich len niekoľko, dokonca v mnohých prípadoch len jeden či dva. S úzkou špecializáciou by sme sa neuživili.“
Slovenský inžiniering
P. Sýkorčin bol pred 20 rokmi jeden z mála tuzemských odborníkov na automatizačnú techniku, na ktorého Siemens paradoxne získal referencie v Poľsku, takže bol na novozaloženom oddelení dlhé mesiace sám. Až v ďalšom roku mu pribudli prví traja kolegovia, neskôr ďalší. Veľká časť z nich dodnes pôsobí v divízii vo vedúcich funkciách. Ako podčiarkuje P. Sýkorčin, snažil sa jednotlivé pozície obsadzovať tak, aby zastrešil všetky prierezové oblasti automatizačnej techniky, čiže automatizačné a riadiace systémy, spínaciu, istiacu a inštalačnú techniku, servis a údržbu.
M. Hrica prišiel do Siemensu pred 12 rokmi. Dobre poznal potreby slovenských inžinierov, keďže dovtedy pracoval na opačnej strane, ako jeho zákazník. Bezpečnostné systémy, ktoré predtým projektoval práve v spolupráci s firmou Siemens, zabezpečujú dodnes v Mochovciach bezporuchovú výrobu, načo je patrične hrdý. Na základoch, ktoré postavili P. Sýkorčin a V. Slezák, vybudoval v Siemense tím, v ktorom pracuje stále s rovnakým nadšením. V súčasnosti na jeho úseku pracuje 44 odborníkov. Okrem uvedených oblastí pokrývajú aj CNC riadiace systémy, technológie pohonov, prevádzkové prístroje, analyzátory a PLM softvéry. Títo pracovníci poskytujú externým firmám plnú podporu pre viac ako 180 000 typov produktov, rovnako však podporujú aj vlastné tzv. vertikály, ktoré priamo realizujú rozsiahle a komplikované projekty na kľúč. V tejto oblasti pôsobí okolo 200 inžinierov. „Keď toto oddelenie začínalo, vytýčilo si cieľ, že bude dodávať nemeckú kvalitu postavenú na slovenskom inžinieringu. Toto heslo u nás stále platí. Vieme povyberať optimálne komponenty, postaviť z nich funkčnú linku alebo výrobné zariadenie a vdýchnuť im inteligenciu,“ konštatuje M. Hrica.
Táto vízia sa im darí stále napĺňať hlavne vďaka tomu, že slovenskí inžinieri sú mimoriadne flexibilní a neboja sa uvádzať do života najmodernejšie riešenia na trhu. „Kedysi chodievali po výstavách, dnes vyhľadajú novinky na internete. Neustále si dopĺňajú vedomosti bez toho, aby ich do toho niekto nútil. Keď sa dostanú k niečomu novému, robia všetko preto, aby to mohli nasadiť. Mám skúsenosti aj zo zahraničia, tri roky som projektoval priamo v Nemecku a bez toho, že by som chcel niekoho urážať, veľmi často som sa tam stretával s tým, že inžinieri radšej nasadili osvedčenú aplikáciu, ktorú už predtým viackrát použili, než aby si mali popáliť prsty pri implementácii niečoho nového,“ dodáva M. Hrica.
V prvých rokoch malo pre oddelenie automatizačnej techniky veľký význam, že sa Slovensko stalo súčasťou európskych štruktúr. Otvoril sa trh a zjednodušila sa komunikácia so závodmi v Nemecku, ktoré vyrábajú automatizačnú techniku. „Neraz sa nám predtým stávalo, že keď v niektorom podniku vznikla kritická situácia a potrebovali sme urýchlene dodať nejaké zariadenie alebo súčiastku, doslova sme ich museli pašovať cez hranice, aby sme ich mohli čo najskôr nasadiť do prevádzky,“ opisuje svoje skúsenosti M. Hrica.
Digitálna továreň
Za uplynulých dvadsať rokov sa nezmenili len implementátori a zákazníci, ale aj samotná automatizačná technika. Tá súčasná je oveľa rýchlejšia a inteligentnejšia. Dokáže pracovať už na úrovni nanosekúnd a umožňuje riadiť mimoriadne komplikované spojité procesy. V období, keď Siemens zakladal divíziu automatizačnej techniky, išlo predovšetkým o programovanie a projektovanie hardvéru. Napríklad v chemickom priemysle sa v tom čase začali nahrádzať pneumatické meracie prístroje a snímače elektrickými. Zväčša išlo o jednoduché logické automaty, ktoré pracovali so signálmi typu zapni/vypni a používali sa hlavne v bezpečnostných a signalizačných systémoch.
Kým v minulosti sa ventily a klapky otvárali manuálne, napríklad aby sa zaistil prietok kvapaliny potrubím, postupne sa tieto procesy začali automatizovať. Ventily nahradili elektropohony na diaľkové ovládanie, ktoré z výrobných hál vyhnali jednotvárnu manuálnu prácu. Spočiatku automatizácia prebiehala len na úrovni nespojitých obvodov, keď snímače posielali namerané hodnoty unifikovaným signálom do prístrojov, ktoré buď nejaký proces zablokovali, alebo spustili. Neskôr automatizácia prenikla aj do spojitých technológií, v rámci ktorých vznikali komplexné riadiace slučky. Už nešlo o automatizáciu typu zapni/vypni, ale o plnohodnotné analógové a následne aj digitálne riadenie.
Keď sa dnes hovorí o automatizačných systémoch, ide už o komplexné softvérové aplikácie. Siemens ich nazýva digitálna továreň. „Máme predpripravené balíky riešení pre jednotlivé priemyselné odvetvia, čo inžinierom neuveriteľne uľahčuje prácu,“ hovorí M. Hrica. Kedysi si inžinier musel zobrať výkres, vybrať z katalógu produkty, zostaviť ich, zakresliť do rozvádzača, vymyslieť schému prepojenia a naprogramovať ich. Teraz si sadne k počítaču, do programu zadá produkty a tie sa mu automaticky poprepájajú. Určí parametre a konfigurácia linky sa „nastaví“ sama. Pripomína to puzzle.
„Inžinier musí mať ten správny cit, ako to dať dokopy, aby z toho vznikol vysoko produktívny a funkčný celok. To je napokon na tejto práci to najkrajšie. Automatizácia je podľa mňa oveľa zaujímavejšia činnosť ako programovanie nejakých databáz pre banky, pretože keď my niečo naprogramujeme, zostavíme a oživíme, reálne aj vidíme, ako nám to na druhý deň vyrába a čo nám z linky vychádza. To je pocit na nezaplatenie,“ vyznáva sa riaditeľ predaja priemyselnej automatizácie a pohonov.
Pohľad do budúcnosti
Automatizačná technika má v súčasnosti v sebe priamo zabudovanú podporu programovania a obsahuje hotové aplikácie. Predstavuje to úplne iný prístup ako v minulosti. Inžinier už nemusí hodiny písať príkazy, ale môže sa koncentrovať na ovládanie technológie ako takej – čiže aby vykonávala to, čo od nej požaduje. Riadiace systémy dnes navyše neovládajú technológie len po výrobnej a bezpečnostnej stránke, ale aj z hľadiska optimalizácie spotreby energie, surovín a dokonca kvality produktu. „Dostali sme sa do štádia, keď riadiace systémy dokážu vyrábať riadiace systémy, čiže samy seba,“ upozorňuje M. Hrica.
Prechod od riadenia technologických uzlov k optimalizácii procesov zatiaľ predstavuje najvyšší stupeň automatizácie. Zatiaľ čo pre prvú etapu automatizácie bola typická náhrada manuálnych postupov, pre druhú náhrada projekčnej a programovacej činnosti softvérovými aplikáciami, tak v tretej sa začínajú automatizovať inžinierske výkony. Dochádza k prepojeniu výrobných systémov na najvyššie riadiace úrovne. Manažéri vďaka tomu v každom okamihu vidia všetko, čo sa deje vo fabrike. Pomáha im to zvyšovať produktivitu, resp. eliminovať hluché etapy vo výrobe.
Výhodou Siemensu je, že má rozsiahle znalosti o všemožných technológiách. „Darmo budete zákazníkovi rozprávať, aké máte skvelé systémy, snímače, regulátory či monitorovací systém, keď neviete, ako ich zakomponovať do konkrétnej technológie. My sme sa vždy mohli oprieť o našich pracovníkov, keď bolo treba požiadať o pomoc niektorú zo skupín Siemensu a prevziať od nej potrebné know-how. To bola a je pre nás obrovská výhoda. Vďaka rozsiahlym medzinárodným skúsenostiam mohol koncern ísť do širokej palety procesov pri vývoji automatizačnej techniky, z čoho ťaží doteraz,“ uzatvára P. Sýkorčin.
