Vysoké školy a univerzity sú často označované ako motory pokroku v každej spoločnosti. Má toto tvrdenie svoje opodstatnenie aj na Slovensku?

F. Duchoň: Na túto otázku môžem ponúknuť len svoj názor. Vysoké školy a univerzity nie sú jediným motorom pokroku, ale sú tým najvýznamnejším nositeľom pokroku v každej vyspelej spoločnosti. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko – ČVUT Praha, VUT Brno, ETH Zürich, TU Wien. Kde inde študent a budúci inžinier alebo magister dostáva vzdelávanie zohľadňujúce súčasný stav problematiky v rôznych odboroch, jazykové, analytické, tvorivé a manažérske zručnosti, v ktorej inštitúcii môže najviac získať v tzv. soft skills? Je to práve univerzitné prostredie, ktoré mu to ponúka. Takže toto tvrdenie má určite opodstatnenie aj na Slovensku. Aká však je realita? Využívajú študenti možnosti univerzitného prostredia? Má univerzitné prostredie nastavené procesy tak, aby bolo čo najefektívnejšie? Financujeme adekvátne tento motor spoločnosti? Toto sú veľmi zložité otázky, na ktoré sa nedá odpovedať na pár riadkoch.

J. Vachálek: Určite má, ale na rozdiel od ostatných vyspelých západných krajín a ich podielu investovaných finančných prostriedkov na rozvoj vysokých škôl a univerzít v pomere k HDP tento „motor“ nebeží na takých otáčkach, ako by mohol. Aj napriek výraznému podfinancovaniu však výsledky nie sú až také katastrofálne a osobne si myslím, že najmä technické univerzity tým motorom na Slovensku aj v skutočnosti sú.

Nejeden historik potvrdí, že v kvalite a systéme výučby či množstve vedomostí sme v dávnejšej minulosti patrili medzi európsku špičku. V čom boli výskumné a vzdelávacie pracoviská iné za socializmu v porovnaní s tými, ktoré máme dnes? Čo sa zmenilo, že sme tento status stratili?

F. Duchoň: Neviem porovnať univerzitné prostredie z čias socializmu, poznám to len z rozprávania starších kolegov. Osobne však vnímam tragédiu univerzitného prostredia v procesoch, ktoré sú v súčasnosti pre univerzitné prostredie nastavené, a vo výške financovania vzdelávania v tejto krajine. Posledný údaj zo Svetovej banky z roku 2018 hovorí, že Slovenská republika vynaložila na výdavky v oblasti vzdelávania 4,0 % HDP. Pred nami sú krajiny ako Vietnam, Bulharsko, Ekvádor, Zambia, Kolumbia a mnohé iné. Svetový priemer je 3,7 % HDP, čiže Slovensko je priemerná krajina. Nemožno potom očakávať, že dobehneme vlak, ak krajiny ako Fínsko vynakladajú do kapitoly vzdelávanie 6,3 % HDP. A ktoré sú to tie podľa mňa neefektívne procesy? Kvalitu vzdelávacieho procesu sledujeme cez Slovenskú akreditačnú agentúru pre vysoké školstvo na základe vedeckých ukazovateľov. My sme v podstate povedali, že dobrý učiteľ môže byť len dobrý výskumník. Je to naozaj tak? Veď ja sám poznám celý rad skvelých učiteľov, ktorí nedosahujú excelentné výskumné výsledky. Preto sú horší učitelia? Prečo sa v spätnej väzbe nepýtame na kvalitu vzdelávania tých, pre ktorých je vzdelávanie určené – študentov? Prečo v spätnej väzbe nehodnotia študenti každú hodinu na univerzite tak, aby aj učiteľ dostal adekvátne výstupy na zlepšenie svojej kvality?

Ďalej sa pýtam, prečo je v oblasti technických vied výrazný výpočet dotácie zo štátneho rozpočtu v prospech najkvalitnejších publikácií k patentom v pomere 18 : 1? Z čoho má väčší priamy ekonomický benefit národné hospodárstvo? Z prestížnej vedeckej publikácie alebo z licencie duševného vlastníctva predanej súkromnej spoločnosti? Prečo nemáme mechanizmy, aby sme podporili výchovu inžinierov a tvorbu inovácií pre slovenské podniky? Inžinier predsa nebude písať články do špičkového časopisu, ale bude zavádzať inovácie v slovenských podnikoch. My sme výchovu inžiniera na Slovensku zdevalvovali na úroveň špičkového vedeckého časopisu. Časť dotácie z ministerstva školstva je tvorená na základe počtu študentov navštevujúcich danú univerzitu. Potom samozrejme každá univerzita nerobí výber študentov, ale ich nábor. Veď my ich potom vyhodíme. Chce tento štát, aby sme učili študentov, ktorých neskôr vyhodíme, lebo na to nemajú? To sa mi zdá veľmi neefektívne. Prečo sa neberie do úvahy aj ich kvalita, prípadne či sa uplatnia na trhu práce?

Ako sú organizované výskumné projekty na Slovensku? V skutočnosti sa dbá predovšetkým na formálnu stránku projektovej činnosti a nie na dosiahnutý obsah. V slovenských projektoch mávame pravidelné kontroly, ako sme minuli peniaze, ale málokto sa pýta, čo sme vlastne spravili. Ďalej ako sú prideľované projekty v jednotlivých agentúrach? Veľmi netransparentne. Prečo ich nepíšeme len v anglickom jazyku, aby sme zabezpečili kvalitné hodnotenie zo zahraničia, ako to robia napríklad v Estónsku? Veď podľa hodnotení financovaných projektov na Slovensku sa mi zdá, že robíme len excelentné projekty. Neraz by sme našli priemernú hodnotu okolo 99 bodov zo 100. Prečo sa potom nedokážeme výrazne presadiť v Európe? Zažil som už obhajoby európskych projektov a tam sa nikto z pohľadu riešiteľa nepýta, že či ste minuli 10 eur navyše tam alebo inde. Tam sa nás celé dni pýtajú predovšetkým na obsah. Prečo to nedokážeme napodobniť?

Špecifikom Slovenska je aj verejné obstarávanie. Nakúpiť špičkové zariadenia zo zahraničia sa predražuje nákupom cez slovenskú spoločnosť, pretože v zahraničí sa biznis nerobí cez obstarávanie. Veď nech nás konečne štátna moc začne kontrolovať cez výsledky projektov, nech posúdia, či je daný projekt dostatočne ambiciózny vzhľadom na pridelené peniaze. A ak sa tie výsledky podarí splniť, nech štát umožní minutie zvyšných prostriedkov na niečo iné, napríklad na odmeny riešiteľom. Garantujem, že ak by toto nastalo, každý sa bude snažiť byť efektívny, veď predsa potom bude z toho mať odmenu alebo nakúpi iný špičkový stroj, o ktorom pred troma rokmi v dobe podávania projektu nemohol tušiť.

A rieši toto všetko nejakým spôsobom novela VŠ zákona? V žiadnom prípade, rieši len politické ovládnutie riadenia vysokých škôl. Skutočné procesy, ktoré treba zjednodušiť, aby sme boli konkurencieschopní voči zahraničiu tu evidentne nikoho netrápia. Tvrdím, že žiaden špičkový manažér nezachráni univerzitu v procesnom nastavení slovenského školstva. Ak bude mať riešiť všetky tie vyššie opísané procesy a nebude ich poznať, zhorí ako fakľa. Sám som sa v tých procesoch zorientoval až po desiatich rokoch fungovania v školstve. Jednoducho dobrý podnikateľ nemusí byť dobrý rektor a naopak. A ak by sa aj našiel taký špičkový externista, ktorý by to zvládol, na čo ho chcem nalákať? Na 1 500-eurový plat? Aké majú platy špičkoví manažéri? V školstve by mali zostať len tí najlepší a najlepších treba aj adekvátne zaplatiť. Robíme to? Nie, sme len priemer. Treba sa s tým zmieriť alebo aspoň nastaviť procesy tak, aby sme aj z toho priemeru dokázali byť ešte efektívnejší.

J. Vachálek: Odpoveď je, bohužiaľ, veľmi jednoduchá. Za socializmu bolo spojenie priemyslu a vysokých škôl jedným zo základov vtedajšieho výskumu a vedy. Zmenou režimu sa tieto väzby zo dňa na deň rozpadli a dopyt našich podnikov po vede a výskume a najmä ich dlhodobo budované spojenie s vysokými školami prestalo existovať. Vysoké školy sa s týmto faktom museli vyrovnať. Dosah na vzdelávanie bol v negatívnom duchu výrazný. Odišla celá jedna generácia akademických pracovníkov na lepšie platené komerčné pozície. Vysoké školy prišli o externý zdroj financovania výskumu a stratili reálny kontakt s praxou. Museli si vytvoriť vlastné schémy financovania a projektov nezávislých od praxe, ktorá ich nepotrebovala, lebo trpela vlastnými existenčnými problémami. Výsledkami boli a sú deformácie, ktorých dosah v súčasnosti výrazne pociťujeme. Jednou z tých najvýraznejších deformácií je aj kvalita nášho vzdelávacieho systému, ktorý týmito zmenami trpel asi najviac.

Pokrok v technológiách, obchodných modeloch a potrebách ľudstva sa akoby exponenciálne zrýchľuje. Tomu by sa mali prispôsobiť aj osnovy a študijné programy počnúc základnými až po vysoké školy. Dá sa v praxi zrealizovať, aby školy vo výučbe, výskume a vývoji odzrkadľovali aktuálny stav technológií a spoločenských potrieb, alebo tam bude vždy nejaké „dopravné oneskorenie“?

F. Duchoň: Univerzity, najmä tie technické, by mali ponúkať študentom kontakt so súčasnými a predovšetkým budúcimi technológiami. Ak nie v rámci výučby, tak určite v rámci študentských odborných prác – bakalárska, diplomová a dizertačná práca. Univerzity sú v tomto lídrami. U nás na robotike a kybernetike sa to snažíme vyvážiť. Niektoré predmety prispôsobujeme podľa potrieb súkromných spoločností, niektoré predmety tvoríme s víziou, niektoré považujeme za základné kamene ďalšej nadstavby. Do prvej skupiny patrí napríklad predmet výrobné systémy, kde sa snažíme študentom predstaviť súčasné trendy v modelovaní a digitalizácii výroby aj v spolupráci so spoločnosťami ako Matador Group alebo SOVA Digital. Do druhej skupiny patrí napríklad predmet lietajúce robotické systémy, kde ukazujeme najpokročilejší hardvér a softvér z hľadiska autonómneho riadenia pre takéto systémy. Tieto systémy ešte v súčasnosti nemajú priamy ekonomický benefit, ale začína sa to ukazovať a Európska komisia odhaduje vytvorenie 100-tisíc nových pracovných miest do roku 2035 v oblasti dronov. My ako univerzita túto požiadavku a tieto technológie samozrejme reflektujeme. Dokonca u nás vznikol aj startup Airvolute. Treba však dodať, že ako univerzita nemôžeme pôsobiť ako školiace stredisko. Niektoré firmy nás tak vnímajú. Prídu s požiadavkou, že oni riešia veci na tomto softvéri, v tomto programovacom jazyku, prečo to my tak neučíme. No z jednoduchého dôvodu, len programovacích jazykov osobne dokážem vymenovať vyše 10. My nie sme školiace stredisko. My máme študenta naučiť predovšetkým tvorivo riešiť problémy a je úplne jedno, akými prostriedkami. Ak bude vedieť problémy tvorivo riešiť, zodpovedajúce prostriedky si už dokáže osvojiť aj sám.

J. Vachálek: Tu by som parafrázoval vyjadrenie nášho významného slovenského akademika prof. Čabelku, ktorý sa vyjadril, že ak na vysokých školách nebudú mať naši študenti najvyspelejšie technológie a učiť sa najnovšie vedecké poznatky, nebudú významným prínosom pre našu spoločnosť. Základom kvalitného vzdelávania je čo najkvalitnejšie vybavenie a pedagógovia. Osobne si myslím, že ak je snaha, cesta sa nájde. Treba však rátať s tým, že kvalitné vybavenie nie je zadarmo a tiež sa nesmie podceniť ani samotné vzdelávanie pedagógov. Darmo budeme mať kvalitné vybavenie, ak ho nebude mať kto zapnúť.

Napriek tomu, že svet sa vyvíja smerom k digitálnym a inteligentným technológiám, ktoré budú ovplyvňovať takmer každú oblasť nášho každodenného života, záujem o technické odbory medzi mladými ľuďmi dlhodobo klesá. Prečo? Ako sa dá tento trend zmeniť?

F. Duchoň: Musím zadanie tejto otázky už v zárodku poprieť. U nás v odbore robotika a kybernetika je opačný trend. U nás počet uchádzačov stále stúpa, tento rok sa dokonca do prvého ročníka bakalárskeho štúdia na náš odbor zapísalo 135 študentov. Ako je to možné? Otvorili sme sa. Prijímame spätnú väzbu od študentov, pravidelne u nás nájdete zahraničných študentov a učiteľov, ukazujeme verejnosti naše výsledky na každom možnom fóre, spolupracujeme s Európou, získavame kvalitné financie z grantových súťaží, zapájame študentov do našich projektov. Ak to dokážete so svojím tímom robiť, musí sa to niekde odzrkadliť – v kvalite vedeckých výstupov, v kvalite pedagogiky. A tí mladí ľudia to naozaj vnímajú. Trvalo nám to pár rokov, kým sme ich dokázali presvedčiť, že to u nás myslíme vážne. No to číslo 135 hovorí za všetko. Veríme, že tento trend bude pokračovať a jedného dňa sa vrátime k prijímaciemu konaniu, aby sme mohli učiť efektívne tých najlepších. V doktorandskom štúdiu si už naozaj vyberáme a neprosíme, aby aspoň niekto prišiel. Odzrkadľuje sa to aj na kvalite našich výstupov. Ak niekde existuje trend nezáujmu, ja osobne vidím veľký problém aj v tom, že sa v mienkotvorných médiách nepropagujú pozitívne výsledky našich vedcov. A že ich nie je málo.

J. Vachálek: Chýba osveta a propagácia potreby technického vzdelávania pre našu spoločnosť. Čím skôr, tým lepšie. Minimálne už na základných školách treba začať prebúdzať záujem o vedu a techniku. Dnes už nie je technika to, čo bola a predstavy rodičov a tým aj ich detí sú výrazne skreslené. Digitalizácia a inteligentné technológie sú niečo nové, len sa o tom nevie. Jedinou cestou je výrazná popularizácia v médiách, pozitívna motivácia a vyzdvihnutie benefitov a úspechov v danej oblasti, to je cesta, ako daný trend zmeniť.

Pokračovanie v ďalšom čísle.

Ďakujeme za rozhovor.