Na slovenských vysokých školách podľa Vás študuje priveľa študentov humanitné a spoločenské vedy na úkor technických a prírodných. Čo hovoria čísla?
Z celkového počtu viac ako 220-tisíc študentov študuje technické a prírodné vedy približne 55-tisíc, čo je zhruba rovnaký počet, ako pred 20 rokmi. Počet študentov humanitných a spoločenských vied naopak za viac ako 20 rokov vzrástol z 28-tisíc na terajších 170-tisíc študentov. To je neprijateľné, pretože približne 70 % z nich je na trhu práce a v potrebách hospodárstva neuplatniteľných.
Asi je to čiastočne oprávnené, potreba humanitne a spoločensky vzdelaných ľudí narástla, keďže spoločnosť sa neorientuje iba na priemysel. No koľko je optimum, aká je potreba krajiny?
Prognózy trhu práce, ktoré spracovali zamestnávateľské zväzy, hovoria, že potrebujeme takmer dvojnásobok súčasných 10-tisíc absolventov technických univerzít ročne. Z humanitných a spoločenských vied bude mať podľa nášho odhadu približne 75-tisíc študentov problém nájsť si v najbližších rokoch zamestnanie. Ročne končí humanitné smery asi 30-tisíc absolventov, pričom krajina by potrebovala odhadom 15- až 18-tisíc, ktorých dokáže zamestnať.
Ktoré smery sú najviac prebytočné?
Aj v rámci prírodných vied sú odbory, ktoré sú vyslovene nedostatkové. Napríklad medicínske odbory ako stomatológia či všeobecné lekárstvo majú veľmi nízke čísla, tie treba posilňovať. Je však veľa analytických odborov, napríklad sociologických, politologických a podobne, ktoré sú príliš módne. Nemáme však záruku, že sa týchto ľudí podarí zamestnať. Vzniká tým u nich obrovská frustrácia a tá vedie k tomu, že ľudia sú nešťastní aj v osobnom živote a celý život majú pocit, že sa im krivdí. Pritom sme to dopustili sami. Do týchto procesov vzdelávania treba vložiť trochu plánovania, musíme vedieť, čo spoločnosť potrebuje.
Ako plánuje ministerstvo riešiť tieto problémy?
Sú to veľké veci, ktoré som spomínal a nad ktorými sa ministerstvo nielen zamýšľa, ale ich aj reálne uvádza do praxe. Začala sa spolupráca s priemyselnými zväzmi a so zamestnávateľmi, ktorej výsledkom sú návrhy na zásadné zmeny nielen v odbornom stredoškolskom vzdelávaní, ale aj v celoživotnom. Je v tom veľký neporiadok. Najmä vysokoškolské štúdium vyžaduje radikálne kroky založené na dôslednej analýze potrieb.
Aké radikálne kroky chystáte?
Myslím, že máme priveľa univerzít, číslo 38 je pre krajinu ako my neprijateľné. Všetko sa financuje cez normatívy, ktoré podľa mňa nie príliš dobre vystihujú to, čo potrebujeme. Nie je to spojené s kvalitou. Pokiaľ ide o univerzity, myslím, že by sme mali hovoriť o maximálne siedmich, ktoré sú výskumno-vývojové. Ostatné univerzity toto kritérium nespĺňajú. Budeme musieť zmeniť systém financovania, hodnotenia kvality a akreditácie. Zdá sa, že je nevyhnutné zmeniť kompetencie manažmentu škôl, rektorov a správnej rady. Treba zmeniť aj pozíciu učiteľa na vysokej škole a vymedziť jeho zodpovednosť úplne inak, ako je to doteraz. Myslím, že vysoká škola nie je sociálny ústav, o pozície docentov aj profesorov sa musí bojovať v tendroch.
Vysoké školy sú často dosť odtrhnuté od reálnej ekonomiky...
Musia byť oveľa výraznejšie napojené na prax ako doteraz. Myslím, že pozícia bakalárskeho štúdia by mala byť vyslovene orientovaná na podniky. Úzka spolupráca škôl a podnikov musí umožňovať prax, aby mladí ľudia, ktorí končia školu, mali s podnikom kontakt. Aby vedeli, že ich tam chcú, a aby sa pripravovali na pracovné miesta, ktoré podnik potrebuje a má k dispozícii. To možno zabezpečiť cez projekty, ročníkové práce, prax, konzultantmi z podniku. Pokiaľ ide o inžinierske štúdium, potrebujeme oveľa vyššie počty bakalárov. Je nezmyselné, aby každý študent šiel na plné štúdium druhého stupňa, či už je to inžinierske, alebo magisterské. Tie čísla musia byť iné, podložené potrebami praxe. Tretí stupeň sú doktorandi – niet pochýb o tom, že by sa títo ľudia mali orientovať na vedu, výskum a inovácie. Mali by však mať bezpodmienečne skúsenosti s realizáciou praktických riešení v podnikoch. Terajší stav, keď vlastne iba citujeme jeden druhého a predstavujeme vedu ako záležitosť vzdialenú od praxe, celej krajine vyslovene škodí.
Na druhej strane podniky volajú po vývojovej základni...
Rozdelenie na základný a aplikovaný výskum v pomere nákladov 50/50 zaručuje naša stratégia Smart Innovation Strategy so siedmimi prioritami. V základnom výskume máme niekde výborné výsledky, ale oblasť medzi ním a využitím týchto poznatkov v praxi je územím nikoho. Myslím, že bude potrebné hodnotiť všetky procesy smerom do budúcnosti z dvoch aspektov – aby sme mali ľudí pripravených a vzdelaných a aby sa nám rodili aj firmy. Tie môžu vznikať iba na základe inovácií. Podobne ako v prípade ľudí potrebujeme vytvoriť podporný mechanizmus inovácií, aby mali nové spoločnosti šancu prežiť prvé dva-tri roky, kým dozrejú.
Prečo študenti uprednostňujú humanitné smery, je to preto, že technické sa študujú ťažšie?
Žijeme vo svete, ktorý sa rýchlo mení, a dávame mladej generácii málo informácií, zle ju pripravujeme už od škôlky. Vieme deti nadchnúť pre všetko okrem práce a manuálnych zručností. Už v základnej škole absentuje praktická výchova. Šťastní ľudia sú tí, ktorí vedia veci zrealizovať, nestačí rozprávať o prírode, treba sa pre ňu nadchnúť, spoznať ju a využívať jej potenciál. Čo nespoznáme, nemôžeme mať radi. Praktická výučba vyžaduje iný prístup učiteľa, ale aj materiálnu základňu. Na Slovensku sa praktická výchova zrušila preto, lebo sme zmenili systém vzdelávania a urobili z neho biznis. Tak sa nám stalo, že sme z detí urobili obchod, čo je spoločenská katastrofa. Keď končia základnú školu, okrem dvadsať rokov starých informácií od rodičov a z internetu nemajú žiadne poznatky, ako svet reálne funguje. Nevedieme ich k tomu, že niečo musia vedieť o budúcich trendoch, čo ich v budúcnosti čaká, čo prax potrebuje, aby mohli byť úspešní.
Ministerstvo podporuje aj projekty, ktoré majú priblížiť študentov reálnemu životu – ako hodnotíte reakciu na ne zo strany podnikov a študentov?
Národný projekt Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti je veľmi konkrétny. Jeho cieľom bolo ukázať, že treba nastaviť programy vysokých škôl tak, aby do nich mohli hovoriť podniky, aby sa tam videli. Druhý cieľ je spolupráca škôl a firiem, vytvorenie siete spolupracujúcich organizácií, aby študenti videli, ako reálny svet funguje. Školy musia mať vybavenie, ktoré sa naozaj používa v praxi. Napríklad v oblasti konštrukcie sa používajú celkom iné technológie ako voľakedy – konštrukčné softvéry namiesto rysovacích dosiek a tušu. Zmenil sa systém noriem, celé podhubie je iné a my doň musíme vtiahnuť študentov a ukázať im ho. Prepojenie na prax je kľúčové, ukázať študentom techniku a naučiť ich ju zvládať je dnes kľúčovou podmienkou. Všetci pozerajú formulu 1, ale pochopiť a ukázať technické riešenia, prečo to tak je, ako to funguje, je tiež veľmi zaujímavé. Vzťah sa buduje tak, že pochopíme, ako veci fungujú, a cieľom inžinierov je potom meniť ich a zlepšovať.
Čo si na tomto projekte najviac ceníte?
Pokúsili sme sa otvoriť dvere a zistili sme, že vysoké školy hovoria: „Nám v praxi nerozumejú.“ Prax zasa tvrdí: „Oni nechcú spolupracovať.“ Keď sa nám nedarilo spojiť učiteľov a manažérov, otvorili sme túto možnosť študentom. Projekt vytvára podmienky, aby sme mohli niečo zaplatiť, podporiť, zanalyzovať, poradiť a ukázať trendy, ako sa systém vyvíja a prečo. Prináša nám to zaujímavé výsledky. Spustili sme projekt v regiónoch, pretože pre Bratislavu nemohol mať podporu z eurofondov. No situácia sa vyvinula tak, že sme na ministerstve zo štátneho rozpočtu vytvorili podmienky, aby prebiehal aj v Bratislavskom kraji. Študenti hovoria, že to je presne to, čo potrebovali. Otvárajú sa dvere do fabrík, môžu praxovať, podieľajú sa na riešeniach. Automobilky, ale aj ich dodávatelia si testujú študentov už počas štúdia a vyberajú si, ktorý by sa im hodil. Vzniká dopyt, ktorý študentov silno motivuje.
Ako sa to dá ďalej rozvíjať?
Chceme to preniesť do vysokoškolského zákona, ktorý pripravujeme. Chceme pre mladú generáciu jasne nastaviť príbeh úspechu – prečo sa treba vzdelávať a praxovať. Všade, kam prídu, takíto ľudia potom vynikajú. Flexibilita mladej generácie a znalosť jazykov pripravuje túto krajinu o elitu, ktorá utečie za lepšími podmienkami. Preto pre nich musíme včas otvárať dvere do našich firiem, aby sme ich zachytili. Veď tu máme veľa špičkových zahraničných firiem, treba len vytvoriť podmienky, aby špičkoví mladí ľudia mali budúcnosť tu – to je náš cieľ.
Zo začiatku sa zdalo, že študenti nemali taký záujem, ako sa očakávalo, nedarilo sa napĺňať ponúkané miesta praxe...
Je prirodzené, že pokiaľ sa spolupráca a propagácia rozbehne, kým si to študenti začnú posúvať medzi sebou, chvíľu to trvá. No prvotné obavy sa podarilo rozptýliť a ja som veľmi spokojný s dosiahnutými výsledkami; myslím, že nám to dalo množstvo impulzov, ako pokračovať ďalej. Na báze tohto projektu spúšťame v septembri nový pilotný projekt. V ňom budú bakalári študovať tak, že budú mať viac praxe vo firmách. Podniky napríklad žiadajú po 1. ročníku dva mesiace praxe, v 2. ročníku ďalšie dva mesiace a v treťom šesť mesiacov. Takéto bakalárske programy začali vznikať a prinášajú nádej, že trochu zmenšíme izoláciu, do ktorej sa univerzity dostali. Máme veľa vysokoškolákov, ale málo z nich je schopných uplatniť sa v praxi a to chceme zmeniť.
Nesťažujú sa firmy na administratívnu náročnosť?
Sú takí, čo sa sťažujú, pesimizmus v spoločnosti je silný. Ľudia vo firmách majú dosť inej práce, ako vypĺňať dotazníky. No musíme vytvoriť databázu a zachytiť tieto trendy. Priniesli sme pre nich vyššiu záťaž, ale dokážeme to aj odmeniť. Sú to veľmi prospešné údaje pre argumentáciu, prečo treba školstvo zmeniť. Bez čísiel nepresvedčíme akademickú obec, že zmeny potrebujeme, preto musíme mať jednoznačné analýzy.
Ako tento projekt vidia podniky?
Veľmi sa usilujem, aby sme projekty nehodnotili jednostranne, ale v spolupráci s praxou. Chodím po firmách a vznikajú tu také, čo si zaslúžia pozornosť. Je tu veľa firiem, ktoré chcú rozvíjať nielen vzdelávanie, ale aj výskum a inovácie. Na to, aby to fungovalo, musia mať istotu, že potrebných ľudí nájdu. Kým takýto krok urobia, usilujú sa mapovať si ľudí a takéto projekty im dávajú šancu prísť do kontaktu s učiteľmi aj so študentmi. Tvoria sa tak predpoklady na to, aby sa zmena podarila. Nemám obavy, že sa nepodarí, musí sa to podariť.
Ďakujeme za rozhovor.
Ing. Peter Kremský
peter.kremsky@gmail.com
