Sedem divov „civilizovaného“ bývania

Bývanie určuje životy nás aj našich detí. Od neho závisí, koľko času strávime v práci, koľko energie minieme, koľko znečistenia vyprodukujeme – od neho závisí, v akom stave odovzdáme planétu Zem svojim potomkom. Lacné fosílne palivá viedli k vytvoreniu súčasného „civilizovaného“ štandardu bývania, ktoré je koncepčne primitívne, neefektívne a trvalo neudržateľné[1]. Mohli tak vzniknúť rôzne „divy bývania“, ktoré v udržateľných systémoch neexistujú a javia sa ako šialené. 
Sedem divov „civilizovaného“ bývania

Div č. 1: Aby sme mohli stavať, musíme stavať.

Stavba bytu či domu vyžaduje stavbu kameňolomov, štrkovní, cementární, tehelní... Prevádzka kameňolomov či cementární je možná len pomocou určitej technológie a zariadení. Tie musia byť vyrobené, t. j. vyžadujú stavbu oceliarní, fabrík na výrobu strojov, zariadení. Stroje a zariadenia vyžadujú energiu, preto musia byť vyrobené ťažobné zariadenia, ďalej zrealizované fabriky na výrobu ťažobných zariadení, potrubí, bane, rafinérie atď.

Prevádzka bytu či domu vyžaduje dodávku energií. Musia sa vyrobiť tisícky kilometrov potrubí, káblov (ďalšie oceliarne, fabriky), postaviť plynárne, elektrárne, závody na obohacovanie uránu, na výrobu káblov, strojov na výrobu káblov... Všetky závody musia mať ekonomicko-právne zázemie, a tak treba postaviť administratívne centrá, kde cementárne, oceliarne, rafinérie apod. riadia nákup, predaj, účtovníctvo...

Stavba a užívanie novodobých domov roztáčajú obrovskú špirálu potrieb. Štatisticky takmer 94 % všetkých neobytných budov musíme postaviť práve v dôsledku potrieb našich domov. Podobne sa takmer 97 % energií (priamo alebo nepriamo) minie kvôli bývaniu[2]. Naše domy tak vyžadujú stavbu stoviek iných budov, závodov, administratívnych centier a pod. Lokálne potreby domov sú tak uspokojované globálnym systémom, v ktorom daná potreba exponenciálne narastá (napr. na distribúciu 1 litra vody vodovodom sa v prepočte minie 12 litrov vody pri výrobe potrubí, čerpadiel, el. energie na pohon čerpadiel atď., pre distribúciu 1 kWh elektrickej energie do domu sa v prepočte minie 7 kWh – stavba elektrární, distribučnej siete, závodov na výrobu elektrických strojov a zariadení).

Potreby domov sa odzrkadlia v enormne vysokých potrebách systému, ktorý potreby domov pokrýva. Bývanie v „civilizovaných“ domoch je preto neudržateľné. Ich existencia (výroba materiálov, preprava, stavba, užívanie aj demolácia) je bytostne závislá od fosílnych palív.

Div č. 2: Kvôli bývaniu pracujeme, no kvôli práci nebývame.

Aby sme mohli bývať, musíme sa na desaťročia zadlžiť. Aby sme sa mohli zadlžiť, musíme pracovať. Aby sme však mohli pracovať, musíme sa takmer 20 rokov učiť. Väčšinu života tak pracujeme (študujeme) priamo alebo nepriamo kvôli bytu či domu, ktorý popri splátkach za hypotéku brať neprestáva. Musíme platiť ďalšie účty za vodu, elektriku, plyn apod.

Aby sme mohli platiť účty (bývať), musíme pracovať. Zamestnanie vyžaduje mnoho ďalších vecí (auto, benzín, náradie, oblečenie), ktoré vyžadujú zamestnanie, pretože bez peňazí zarobených v zamestnaní si ich nemôžeme kúpiť. Vzniká zaujímavá špirála, ktorá vyjadruje vzťah „pracujeme kvôli tomu, aby sme mohli pracovať“.

Súčasný štandard bývania okrem ochrany pred vonkajšími vplyvmi počasia len berie (neposkytuje žiadne potraviny, energetické zdroje, materiály...), musíme všetky veci kupovať, a teda veľa pracovať. Ak k súčasnému 8 a polhodinovému pracovnému času pripočítame čas trávený cestou do práce, čas potrebný na nákupy či zdravý 8-hodinový spánok, zistíme, že v bdelom stave využívame náš dom či byt podstatne menej, ako je čas strávený v práci. Naše bývanie vyžaduje toľko práce, že nakoniec v ňom len prespávame, ale nebývame.

Div č. 3: V lete je v domoch teplo, v zime zas zima.

Je vypočítané a dokázané, že v našich geografických podmienkach možno stavať domy bez nutnosti klimatizácie a s energetickými požiadavkami na vykurovanie a ohrev vody rovnajúcimi sa zlomku súčasného štandardu. Pre zlú koncepciu domov sa klimatizácia a vykurovanie stali nevyhnutným štandardom dnešných domov. V lete preto v dome potrebujeme zdroj chladu, ale aj zdroj tepla. Zdroj chladu na klimatizáciu priestorov, zdroj tepla na zohrievanie vody pre potreby kúpeľne/kuchyne. Môžeme predohriať studenú vodu horúcim vzduchom, čím získame vlažnú vodu a chlad v miestnosti. My však oddelene zohrievame vodu (napr. v kotle) a klimatizáciou chladíme vzduch.

V zime v dome potrebujeme najmä zdroj tepla (na vykurovanie a ohrev vody). Využívame „moderné ekologické“ tepelné čerpadlá. Tie dokážu zo studenej osemstupňovej vody získať teplo, ktorým zohrievame vodu aj dom. Zohriatu vodu (teplo) potom „vyhodíme“ do kanála. Využívame osemstupňovú vodu drahých zemných vrtov tepelného čerpadla, no 18-stupňovú odpadovú vodu vyhadzujeme.

Div. č.4: Kvôli bývaniu sme vyvinuli mnoho vecí, ktoré nám uľahčujú život, ktorý sa stal ťažkým z dôvodu vývoja a kúpy vecí, ktoré nám ho mali uľahčiť.

Na poliach pestujeme repku olejnú, z ktorej vyrobíme bionaftu. Bionaftu natankujeme do kamióna, ktorým prepravíme potraviny z krajín západnej Európy. Tieto potraviny mohli byť pestované na tom istom poli – priamo u nás, bez potreby kamióna, jeho paliva, závodu na výrobu bionafty, množstva zbytočne spotrebovanej práce, energie atď. Tento príklad ilustruje jednu z mnohých nezmyselných situácií „civilizovanej“ spoločnosti. Tragédiou však je, že podobné bludné cykly existujú v našich domoch a pri bývaní.

Vyvinuli sme dômyselné „efektívne“ osvetľovacie zariadenia. Vďaka nim môžeme v našich domoch čítať a vykonávať iné aktivity aj počas tmy. Ale prečo ich nevykonávame za denného svetla? Nemôžeme, pretože zarábame peniaze na kúpu svietidiel, káblov, vypínačov a, samozrejme, na účet za elektrickú energiu. Nemáme čas bývať v domoch a opatrovať svoje deti, pretože pracujeme v zamestnaní, aby sme mohli zaplatiť opatrovníčku. Nemáme čas kálať drevo a sadiť stromy, pretože pracujeme, aby sme mohli zaplatiť účty za elektriku a plyn. Nemáme čas žiť zdravo, pretože pracujeme na lieky, ktoré si kúpime, keď sa prácou vyčerpáme a ochorieme.

A čo vlastne v práci robíme? Robíme prepravcov, opatrovníkov, baličov potravín, výrobcov bionafty, káblov, svietidiel = „repka olejná – bionafta – kamión – potraviny“. Moderné domy ponúkajú veľa vecí, ktoré nám „uľahčujú život“ a šetria čas, pretože tvrdo a dlho pracujeme v zamestnaní, aby sme si tieto veci mohli kúpiť.

Div. č. 5: Jeme, aby sme žili, žijeme, aby sme mohli zarábať a platiť za jedlo.

Novodobý štandard bývania striktne oddeľuje bývanie od pokrytia základných životných potrieb ich užívateľov. Úžitková záhrada bola nahradená okrasnou záhradou alebo žiadnou. Považujeme za jednoduchšie vyťažiť ropu z podzemia, doviesť ju do rafinérie, vyrobiť z nej naftu, z tej vyrobiť pesticídy a hnojivá, rozviesť ich na farmy po celom svete, aplikovať všetko na pôdu a rastliny, úrodu odviesť do inej krajiny, spracovať ju tam a zabaliť, výsledný produkt doviesť inde, kúpiť ho v supermarkete, odviesť autom domov a zjesť, ako si ju dopestovať vo vlastnej záhrade alebo si ju kúpiť od miestneho sedliaka.
Intenzifikácia poľnohospodárstva má svoj rub aj líc. Na dvojnásobné zvýšenie výnosov je potrebné desaťnásobné (!) zvýšenie energie (vo forme hnojiva a mechanizácie), ktorá sa získava predovšetkým z neobnoviteľných fosílnych palív. Mnohých preto asi v modernom poľnohospodárstve prekvapí nepriaznivý pomer medzi energiou získanou a energiou vloženou (tzv. energetická návratnosť). U človeka – lovca a zberača plodín – bol tento pomer 5 : 1 až 10 : 1 v prospech získanej energie (to nie je prekvapivé zistenie, človek musel logicky lovom alebo zberom získať viac energie, než na túto činnosť spotreboval, inak by zahynul hladom).

Tradičné samozásobiteľské poľnohospodárstvo malo veľmi priaznivý pomer 15 : 1 až 40 : 1. S príchodom industrializácie sme však vo veľkom začali vkladať dodatkovú energiu, ktorej je viac ako energie, ktorú poľnohospodárskym hospodárením získame. Svetový priemer pomeru medzi získanou a vloženou energiou je približne 0,1 : 1. Lovec a zberač plodín pred niekoľkými desiatkami tisíc rokov bol teda v získavaní energie 100× efektívnejší ako moderný poľnohospodár. Do agrárneho sektora tak vložíme 10× viac energie (vo forme fosílnych palív – energetických otrokov), ako získame z dopestovaných potravín. Vo veľmi nepriaznivom pomere tak „vymieňame fosílne palivá za potraviny“. Nepestujeme si doma zdravé a čerstvé potraviny, radšej pracujeme dlhšie v práci a platíme za ich pestovanie, prepravu, balenie, chemické konzervovanie, postreky, stroje, farmy, až si nakoniec kúpime potraviny „rôznej“ kvality.

Už Bill Molison pred štvrťstoročím zistil, že pestovaním potravín v okolí miest ich spotreby by ich cena klesla až o 90 %. Najvyššie úspory energie sa dosiahnu práve ušetrením nákladov na balenie, prepravu a marketing[3].

Div č. 6: Míňajú veľa, no z obnoviteľných zdrojov.

Na posúdenie spotreby energií a produkcie emisií domu musíme brať do úvahy všetky dôležité väzby, ktoré sa s domom spájajú. Uvedieme jednoduchý príklad. Na výrobu jedného m3 plnej tehly sa spotrebuje 1 350 kWh energie[4, 5] a jedného m3 slameného balíka 6 kWh[4, 5]. V prípade domu s úžitkovou plochou 150 m2 tvorí rozdiel energie potrebnej na výrobu obvodových stien murovaného a slameného domu približne 150 MWh (bez energie na prepravu a stavbu). Inými slovami, pri murovanom dome sme len do materiálov vložili toľko energie, čo vystačí pre vykurovanie domu z prírodných materiálov na približne 100 rokov (produkcia emisií a CO2 je analogická). Pri podrobnej analýze zistíme, že mnohé „ekologické“ zariadenia a technológie minú viac energie na svoju výrobu (vyprodukujú viac C02), ako dokážu „ušetriť“ počas svojej životnosti. Väzby našich domov sú naozaj široké.

Koľko energie sme vložili do domu? V mysli človeka vznikla myšlienka na stavbu domu (budovy). Nakreslí koncept na papier. Pri kreslení minie jednu ceruzku a 10 papierov. Energiu na výrobu ceruzky a papiera pripočítame na konto energie potrebnej na stavbu domu. Koncept cestuje 10 km autom k architektovi, započítame energiu na produkciu spotrebovaného benzínu. Architekt spracuje na PC skicu domu a vytvorí projekt domu, ktorí vytlačí na tlačiarni na 100 listov papiera, započítame spotrebovanú energiu počítača, energiu na výrobu papiera a farieb tlačiarne, energiu na vykurovanie/chladenie kancelárie architekta počas tvorby projektu. Takto môžeme pokračovať cez všetky prvky životného cyklu budovy. Väzby sú však oveľa rozsiahlejšie. Papier na skicu musel byť niekde vyrobený. Závod na výrobu papiera musel byť postavený využitím určitej energie, ktorá sa rozpočíta medzi všetky vyrobené papiere počas životnosti závodu.

Podobne auto, ktorým sa skica zaniesla k architektovi, muselo byť vyrobené využitím určitej energie. Pri životnosti auta 1 000 000 km tak započítame do energetickej bilancie domu energiu prislúchajúcu 10 km. Závod na autá však musel byť tiež postavený. Vyrobilo sa v ňom 1 000 000 áut, tak do bilancie domu započítame energiu na jedno auto prislúchajúce 10 km. Do závodu dochádzali pracovníci, ktorí minuli určité množstvo paliva. Časť pripadá na auto, ktorým sa zaniesol koncept k architektovi. Závod na výrobu áut musel byť tiež naprojektovaný... zacyklili sme sa. Nedostali sme sa ani k výkopu základov a vidíme, koľko energie sme započítali do energetickej bilancie domu. Iba takýmto spôsobom však môžeme určiť, koľko energie na Zemi sa na konkrétnu budovu či dom spotrebovalo.

Tento dôležitý fakt si však konzumná spoločnosť zámerne nevšíma, pretože je založená na spotrebe a nie na šetrení. Spoločnosť dokonca vytvorila mnohé zaujímavé koncepty „energetickej certifikácie“, nulové domy apod., ktoré uvedený fakt ignorujú. Rovnako by sme mohli zaviesť pojem „nulový automobil“. Je to auto, ktoré má vždy pri jazde z vysokého kopca smerom nadol veľmi nízku alebo žiadnu spotrebu fosílnych palív, prípadne nulovú produkciu emisií. Na prvý pohľad je zrejmý nesprávny pohľad na „nulovosť“ automobilu, pretože sme spotrebu fosílnych palív minutú cestou do kopca zanedbali, uvažovali sme len s tým, čo minie auto jazdou z kopca.

Rovnako nezmyselné označenie v súčasnosti používame pre nulové domy[6]. Nevšímame si, koľko energie sme do domu vložili (výroba materiálov, stavba domu, výroba technológií atď.), všímame si dom až od okamihu kolaudácie (jazdy z kopca).

Enormné množstvo energie, ktoré vkladáme do domov, ako aj množstvo energie, ktoré domy potrebujú počas svojej životnosti, sa nesnažíme skutočne minimalizovať (to by zapríčinilo kolaps konzumnej kapitalistickej spoločnosti), výhodnejšie je pokryť takúto vysokú energetickú potrebu pomocou obnoviteľných zdrojov energie (OZE), pretože technológie OZE si musí majiteľ domu kúpiť. Výroba OZE znovu vyžaduje závody na ich výrobu, suroviny, materiály, prepravu...

Podľa princípov hodnotenia životného cyklu zistíme, že do mnohých technológií OZE sme vložili viac energie, ako nám dokážu vyrobiť. Navyše aby sme mohli vyrobiť OZE, musíme míňať fosílne palivá. Veď odkiaľ sme zobrali energiu na stavbu vodnej elektrárne? Energiu na miliónov metrov kubických železobetónu, výrobu turbín, generátorov atď.?

Znie to až neuveriteľne, no 97 % spotreby energií ľudstva priamo či nepriamo končí v našich domoch – tak veľa vyžaduje naše bývanie. Stavba a prevádzka domov či bytov vyžaduje dodávky energií, materiálov, potravín atď. Kvôli výrobe materiálov pre domy nám tak vznikli cementárne, kameňolomy, štrkovne. Popri požiadavke na energie domov nám pribudli aj energetické požiadavky na cementárne, kameňolomy, oceliarne apod., preto vznikli tisíce elektrární, milióny kilometrov potrubí či rozvodných sietí. Vznikol priemysel na výrobu potrubí, káblov, strojov, zariadení, ktorý tiež potreboval energiu aj materiály na stavbu výrobných hál atď. Muselo sa postaviť mnoho administratívnych budov, v ktorých sa plánovala výroba, nákup, predaj – cementu, ocele, energií, potrubí. Administratívne budovy museli byť postavené z materiálov a na svoju prevádzku potrebujú tiež energiu, preto vzniklo ešte viac elektrární, viac oceliarní, ktoré tiež vyžadujú... Bývanie sa tak stalo jadrom energetickej a materiálovej špirály novodobého konzumu ľudstva. Pokrytie tejto spotreby pomocou OZE je „vymetanie čerta diablom“, pretože samotná výroba OZE vyžaduje fosílne palivá a nerieši plytvanie energiou.

Novodobý štandard bývania je cielene založený na konzume a nie na šetrení. Pri zmene princípov bývania – lokalizácii zdrojov – by sme mohli žiť z 5 % energie[1, 7], ktorú dnes míňame bez toho, aby sme sa vzdali čohokoľvek cenného. Zvyšok energie míňame zbytočne. Vytvárame nezmyselné cykly (v zmysle repka olejná – bionafta – kamión – dovoz potravín), ktoré spotrebúvajú energiu a produkujú znečistenie.

Šetrenie a stavba efektívnych domov nie sú žiaduce. Kde by bol zisk kameňolomov, cementární, oceliarní, prepravcov, výrobcov obalov, výrobcov áut, rafinérií... Ekonomika štátov by sa zrútila. Tá nepotrebuje šetrenie ani skutočné ekologické, udržateľné domy. Potrebuje „ekologické“ domy, ktoré potrebujú fotovoltické systémy, veterné turbíny, batérie, tepelné čerpadlá apod. Také domy napokon potrebujú aj dodávky vody, potravín, materiálov, zmienených technológií, čo nepriamo vyžaduje kameňolomy, cementárne, rafinérie, kancelárie, dopravu, t. j. veci, ktoré treba vyrobiť a zakúpiť – veci, na ktorých sa dá zarobiť.

Div č. 7: Platíme za to, že platíme.

Je zrejmé, že naše domy nám okrem základnej ochrany proti vonkajšiemu prostrediu neponúkajú nič, nepokrývajú žiadnu z našich životných potrieb. Sú bytostne závislé od fosílnych palív a od dovozu všetkého, čo pre život potrebujeme (voda, potraviny, energetické zdroje ap.). Niet pochýb, že tento spôsob stavby a užívania domov či bytov je neudržateľný. Je však vymyslený dokonale.

Keďže sme naše základné životné potreby vložili do rúk iným ľudom (vodohospodárom, agronómom, plynárom, elektrikárom atď.), musíme platiť na každom kroku, dokonca platíme aj za to, že môžeme platiť. Platíme za pitnú vodu. Platíme aj za jej zohriatie a dokonca aj za to, že ju zohriatu môžeme vyhodiť (stočné). Teplo odpadovej zohriatej vody je technicky ľahko využiteľné, no stále sa nevyužíva, veď kto by potom platil? Platíme aj za to, že môžeme ísť na záchod, inak by sme nemohli splachovať. Nesplachujeme dažďovou, ale pitnou vodou! Platíme tak za pitnú vodu, ale aj za dažďovú, pretože dažďovú vodu odvádzame do kanála.

Platíme celú sieť výrobcov hnojív, pesticídov, traktorov, farmárov, baliarne, prepravcov, supermarkety... aby sme si nakoniec kúpili potraviny „rôznej“ kvality. Za zaplatené potraviny platíme ďalej, pretože obaly a zvyšky jedla musíme vyhodiť, a tak zaplatiť za odvoz smetí.
Zeleninovú a ovocnú záhradu sme vymenili za okrasnú. To, čo nám dávalo, sme vymenili za niečo, do čoho musíme dávať. Platíme za výsadbu okrasnej záhrady a za jej udržiavanie. Zaplatíme za hnojivo na trávnik, aby rýchlejšie rástol, aby sme viac platili za benzín do kosačky a odvoz pokosenej trávy. Podobne dokonale funguje tento systém platieb vo všetkých ostatných oblastiach moderného bývania.

Impozantnosť moderného bývania

Moderné bývanie poskytuje vodu priamo z kohútika miesto vody z domovej studne. Vybudovanie vodární a závodov na výrobu potrubí či oceliarní znečistilo väčšinu vôd lokálnych studní, a tak si dokonale vynútilo svoj ďalší rozvoj a rozšírenie do všetkých domov či bytov.

Moderné bývanie poskytuje širokú paletu potravín v jednom supermarkete miesto domovej záhrady. Vybudovanie siete supermarketov, chemického (hnojivá, pesticídy) priemyslu, družstiev, fabrík na výrobu poľnohospodárskych strojov atď. sa premietol do požiadavky stavby ďalších oceliarní, rafinérií atď. Každý závod tak potreboval svoje miesto, tak sa záhrady našich statkov zmenšovali a zmenšovali, čím prestali pokrývať potravinové potreby svojich vlastníkov, a tak si znovu systém intenzifikácie poľnohospodárstva dokonale vynútil svoj ďalší rozvoj a rozšírenie dodávky potravín do všetkých domov či bytov.

Moderné bývanie poskytuje dômyselné osvetľovacie zariadenia, takže môžeme v noci vykonávať činnosti, ktoré nestihneme vykonať počas dňa – denného prirodzeného svetla, pretože pracujeme, aby sme si mohli kúpiť tieto svietidlá a zaplatiť účet za elektrinu. Čím viac aktivít chcete vykonávať, tým viac svietite, tým viac musíte pracovať, tým menej času máte na svoje aktivity cez deň, tým viac svietite. Dokonalé.

Moderný systém bývania je naozaj dokonalý a dômyselný. Človek žijúci v bytovke či v modernom dome zaplatí za kWh el. energie, m3 plynu, vodu, potraviny toľko, koľko určí systém. Nemá na výber, je závislý – ľahko ovládateľný. Bude pracovať aj za 300 eur, aby mohol zaplatiť účty a spláchnuť po sebe záchod. Dokonalé.

Literatúra

[1] Števo, Stanislav: Budovy ako otrokári. In: Eurostav, 2014, roč. 20, č. 5, s. 24 – 27. ISSN 1335-1249.
[2] Števo, Stanislav: Súčet inteligencie domu a jeho užívateľa je konštanta. In: Eurostav, 2014, roč. 20, č. 3, s. 40 – 43. ISSN 1335-1249.
[3] Mollison, Bill – Slay, Reny Mia: Úvod do permakultúry. Alter Nativa 2012. ISBN 978-80-969754-8-8.
[4] Gernot, Minke: Příručka hliněného stavitelství. Bratislava: Pagoda 2009. s. 58. ISBN 978-80-969698-2-1.
[5] Nagy, Eugen: Manuál ekologickej výstavby. Permakultura CS 2007. s. 37. ISBN 80-967972-0-4.
[6] Števo, Stanislav: Energetická certifikácia budov. Mýty a omyly. In: iDB Journal, 2011, roč. 1, č. 6, s. 22 – 23. ISSN 1338-3337.
[7] Jasminská, Natália – Azariová, Katarína: Proposal for the environmentally friendly technologies to supply energy for the objects without standard energetic media connection. In: Transfer inovácií, 2012, roč. 4, č. 23, s. 265 – 271. ISSN 1337-7094.

Ing. Stanislav Števo, PhD.
Slovenská technická univerzita v Bratislave
Fakulta elektrotechniky a informatiky