Keď sa na tento problém pozerám úzkou štrbinou automatizovaných systémov riadenia, podľa môjho názoru možno k problematike šetrenia pristupovať efektívne vtedy, ak je vo výrobnom závode vybudovaný flexibilný technologický riadiaci systém. Potom možno vlastnými kvalifikovanými kapacitami zefektívniť výrobný proces. Teraz je ideálny priestor na optimalizáciu funkčných riešení, ktoré chod na maximálny výkon nedovoľoval. Kvalifikovaný interný technický tím môže svoje kapacity sústrediť na zlepšenie procesov bez nákladov na „tretie strany“.
Pri šetrení nákladov sa však stretávajú záujmy manažérov z oblasti financií a techniky. Beriem to ako určitú zákonitosť, ale myslím si, že aj táto činnosť by mala mať určité pravidlá, aby sa zabránilo nesystematickým krokom. Na jednej strane sa vykáže šetrenie, ale na druhej strane je to šetrenie neúmerne drahé, ktoré sa zákonite prejaví o krátky čas. Niektoré úsporné opatrenia tejto doby odkryjú svoju podstatu v čase, keď bude treba produkovať na maximálny výkon a zariadenia nebudú schopné tento výkon dosiahnuť, pretože úsporné opatrenia boli nesystémové. Potom sa ukáže, kto šetril zmysluplne a kto za každú cenu. Aj optimalizácia stavov pracovníkov prispieva k určitému šetreniu, ale aj k tomu treba podľa mňa pristupovať s nadhľadom a mala by zvíťaziť vízia budúcnosti. Optimalizácia v slovníku automatizátora určite neznamená minimalizáciu.
Ja som presvedčený, že ak dokážeme skĺbiť skúsenosť s mladou dravosťou a pritom neopustiť kontinuitu v nastúpenej ceste automatizačných systémov, ekonomických softvérov a ich nadstavieb, prejaví sa to pozitívnymi výsledkami v blízkej budúcnosti. Kto rozumne narába s potenciálom kvalifikovanej pracovnej sily a stotožňuje sa so stratégiou „vyhrávam/vyhrávaš“, bude odmenený. V opačnom prípade dochádza k zníženiu motivácie tímu a ten bude len veľmi ťažko dosahovať svoje predchádzajúce výsledky.
