Minulosť ako učiteľka poznania

Kvalita personálu je stále najväčším bohatstvom každej spoločnosti. Nestačí iba znalosť technológie, systému organizácie projektu alebo stavby, ale dôležitá je osobnostná stránka personálu. Stále platí staré známe, že „ak dvaja robia to isté, nemusí to byť vždy to isté“. Spoľahlivosť každého systému závisí od spoľahlivosti jednotlivých prvkov, z ktorých pozostáva. Dôležitým prvkom v procese je ľudský faktor. V živote sú situácie, keď nie je priestor na rôzne výpočty, štatistické hodnotenia, analýzy, ale treba konať okamžite. Nesprávne alebo neskoré rozhodnutie môže viesť až k havarijným stavom. Predchádzať týmto nežiaducim javom možno využitím moderných diagnostických prostriedkov a metód signálnej analýzy. Preferuje sa technika.

Prácu zariadenia ovplyvňujú vonkajšie zaťažujúce faktory, ale aj prostredie, v ktorom môže pôsobiť viac či menej nepriaznivých javov, ako je špičkové zaťaženie, dynamické rázy a pod.

Vidieť za hranice vlastného odboru, v tom je  skutočná vzdelanosť človeka. Takýmto vedcom, ktorý dokázal systémovo myslieť bol Leonardo da Vinci. Za jeho učňovských čias (narodil sa 15. apríla 1452) si všetci učni museli viesť libro di bottega (pracovné zošity). Boli to vlastne denníky, do ktorých si značili všetky technické pokyny, postupy, ale aj osobné názory, vlastné postrehy a nápady, či už v podobe textov, alebo nákresov. Tieto pracovné návyky si osvojil aj sám Leonardo, čo mu pomáhalo v jeho návrhoch.

Hoci nemal univerzitné vzdelanie, tvrdým štúdiom sa snažil tento hendikep prekonávať. Pri každej príležitosti diskutoval s učencami a v študovni si hromadil množstvo kníh. Keď mu tiahlo na štyridsiatku, napísal tieto slová: „Moje myšlienky sú lepšie, lebo sú založené na skúsenostiach a nie na slovách, ktoré napísali iní. Skúsenosť je učiteľkou všetkých, ktorí dokážu dobre písať.“ Napriek tomu, že odvtedy prešlo už niekoľko storočí, nemali by sme si aj dnes z toho vziať príklad?

V prístupe k vzdelávaniu zamestnancov v západných firmách v porovnaní s japonskými je zásadný rozdiel. Kým v západných krajinách je záujem o vzdelávanie na rôznych stupňoch riadenia odlišný, v japonských majú zamestnanci už tradične rovnomernejší prístup. Potom aj komunikácia o predmete záujmu je ľahšia a riešenie sa nájde rýchlejšie. Prejaví sa to na kvalite produktu a starostlivosti o výrobné prostriedky.