Firmy zamestnávajúce montérov sa starali o vzdelávanie svojich zamestnancov tak, aby si osvojovali okrem technických znalostí aj znalosti z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. V tých časoch sa považovalo za konkurenčnú výhodu, ak spoločnosť dokázala preukázateľne doložiť, že má veľký počet pracovníkov disponujúcich rôznymi oprávneniami, pričom oprávnenia vyžadované predpismi a normami na práce s „vyhradenými technickými zariadeniami elektrickými“ sa považovali za nutnosť. Tento prístup nielenže vyžadovala legislatíva, ale bol natoľko zakorenený v povedomí odbornej verejnosti, že bolo nepredstaviteľné poveriť prácami na takýchto zariadeniach firmy, ktoré nedokázali preukázať spôsobilosť svojich zamestnancov.
Takýto stav garantoval kvalitu vykonávaných prác (montéri na stavbe boli schopní odborne riešiť problémy, ktoré projektant nemohol predpokladať ap.) a mal aj pozitívny vplyv na bezpečnosť samotných pracovníkov počas montáže i neskorších používateľov zmontovaného zariadenia. Pokles počtu zákaziek s nárokom na veľký počet montérov, tlak konkurencie na znižovanie cien a zmena legislatívneho prostredia (zlepšenie podmienok pre živnostníkov) a mnoho iných vplyvov malo za následok výrazné zníženie montážnych kapacít jednotlivých spoločností. Temer všetky „veľké“ elektromontážne spoločnosti, stavební a technologickí dodávatelia na Slovensku sa vybrali cestou „outsourcingu“ časti montážnej kapacity.
Montážne výkony zabezpečujú spoluprácou s menšími montážnymi organizáciami, živnostníkmi a skupinami živnostníkov, ktorí často nemajú ani nevyhnutnú kvalifikáciu, ale sú „lacnejší“. Tento trend bol asi ekonomickou nevyhnutnosťou. Stratil sa ním však celospoločenský systematický prístup k vzdelávaniu montážnych pracovníkov, ako aj kontrola nad ich kvalifikáciou. A tak je dnes úplne bežné, že práce pri montáži elektrických zariadení vykonávajú osoby, ktoré nemajú elektrotechnické vzdelanie. Kvalita, spoľahlivosť a bezpečnosť ich samých, ako aj budúcich používateľov tým trpí.
